Vydali sme sa po stopách starého rudného baníctva v Pukanci

PUKANEC 16. júla 2019 - Na úvod nášho nového seriálu potulkami prírodou okresu Levice a okolia sme sa rozhodli navštivíť náučný chodník "Po stopách starého rudného baníctva v Pukanci". Naša návšteva bola počas Pukanských remeselníckych trhov, takže sme sa nelenili pozrieť cestou i na ne.

Ako informuje web stránka občianskeho združenia Terra Banensium - Zem abníkov Pukanec, náučný chodník bývalého slobodného kráľovského mesta Pukanec, ktoré vzniklo v druhej fáze rozvoja baníctva na Slovensku koncom 13. storočia, začína na námestí v Pukanci pred evanjelickým kostolom. Na námestí sa nachádza aj autobusová zastávka na ktorej končí aj modrá značka turistického chodníka Pukanec - Rudno nad Hronom.

Samotný náučný chodník má 12 zastávok, pričom prvou z nich je takzvaný Darvašov dvor, ktorý sa nachádza na križovatke ulíc Viničná cesta a ul. Za múrom. Ako informuje web stránka občianskeho združenia Terra Banensium - Zem abníkov Pukanec, toto miesto nesúvisí z históriou baníctva, ale iba zdanlivo. Debnárstvo v Pukanci má hlboké korene. Pukanskí baníci mali jednu výhodu oproti ostatným banským mestám. V čase voľna sa venovali pestovaniu viniča. A dobré vínko bolo treba niekde uskladniť. Ladislav Hruškovič, zvaný Darvaš, je posledným debnárskym majstrom, ktorý zdedil toto remeslo po otcovi. Tu si môžeme pozrieť výrobu sudov.

Druhou zastávkou je Barčina studňa, z ktorej vychádzajú na hladinu bublinky. Zápis v mestskej kronike z roku 1730. č.369 a 396 podľa kronikára Jána Králika. Ďuro Repiský sa ponosoval na svoju ženu Barboru Zambojovú, že mu ustavične nadáva a vadí sa s ním. Magistrát ju dal predvolať a musela sľúbiť, že bude v mlčanlivosti svoj jazyk držať, manžela ctiť, vážiť a jemu zlé slová nehovoriť. Po tejto jazyčnej žene ostala pomenovaná Barča, ktorá sa v archívnych záznamoch spomína pod menom Barčina studňa, lebo údajne ani súsedom nedovolila z nej polievať záhradu.

Tretia zastávka je Ergi štôlňa. Počiatky ťaženia rudy v tejto štôlni siahajú až do čias prvej písomnej zmienky villa Baka (Pukanec) 1075. Podľa starých máp, jej dĺžka dosahovala smerne 1100 metrov. Vo vzdialenosti 880 m je však zával. Prvé písomné záznamy o nej, sú z roku 1583. V súčastnosti je to zdroj pitnej vody pre Pukanec. Táto dedičná štôlňa odvodňuje celý Vajrab /kopec a časť hory nad Ergi štôlňou/. V minulosti jej voda poháňala stupy /úpravne rudy/. Hneď za Ergi štôlňou, v mieste zvanom Betón, vchádzame do chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy. Je to zároveň vstup do Chorvátovej doliny ktorú ohraničujú dva zalesnené kopce. Z ľavej strany v smere chodníka je to Vajrab a z pravej strany je to Pukliar.

Za Ergi štôlňou sa nachádza najdlhšia vínna pivnica v Pukanci, ktorá bola kedysi takisto štôlňou a keďže Pukanské remeselnícke trhy boli v plnom prúde, pred touto pivnicou i vo vnútri bolo mimoriadne živo. Neváhali sme ochutnať vínko miestneho vinára, ktorý nám aj poukazoval vnútro veľmi zaujímavej pivnice. V nech sa nachádza aj 25.000 litrový sud, ktorý je zabudovaný do steny a do ktorého vedie malý otvor. Cezeň je možné sa aj dostať a pokochať sa vnútrajškom, no je to len pre tých, ktorí netrpia závratmi z uzavretých a stiesnených priestorov.

Po zaujímavej zastávke vchádzame do lesa a na štvrtú zastávku, ktorou je banské dielo Mária. Podobne ako Ergi štôlňa odvádza vodu z Vajrabu, Mária odvádzala vodu z Pukliara. Zápis v mestskej kronike podľa Jána Králika č.16. z roku 1755 hovorí: Matiaš Slávik pripomenul, že pomáhal mestu chrániť jeho banské slobody, lebo pukanské bane pred 30 rokmi spali a on obnovil mnohé z nich, menovite štôlňe Jakub, Joan Babtista, Anna, Matej, Mária a Joan Evangelista.

Pokračujeme piatou zastávkou, ktorou je banské dielo Jacob (Jakub). Leží na ľavej strane Chorvátovej doliny. Posledná zmienka v kronike je z roku 1755. Táto štôlňa smerovala na juh, kde sa spojila s Ergi štôlňou. Tento výškový rozdiel bol asi 12 metrov oproti ústiu Ergi štôlni. Spojené boli úpadnicou.

Šiestou zastávakou je banské dielo Theresa (Tereza), ktorá leží na ľavej strane Chorvátovej doliny. Siedmou je banské dielo identifikované ako Josef. Leží na ľavej strane Chorvátovej doliny, haldový materiál je naozaj značný.

Po 2000 metroch prídeme k banskému dielu Weitenzeche. V roku 1630 sa v údajoch konštatuje, že štôlňa Weitenzech je zavalená. Posledný písomný údaj je z roku 1654. Odporúča sa "porubom popod doterajšie chodby otvoriť ďalšie
rudné žily". Po tomto období sa už na tejto štruktúre zrejme nepracovalo.

Na konci Chorvátovej doliny sa vpravo nachádza banské dielo Dorothea. Dobývala žilu Weitenzeche. Jediný archívny materiál o kovnatosti žilnej výplne je z roku 1878, kde František Platzer uvádza 30g/t Au - Ag. Bohužiaľ
neuvádza, či na analýzu použil pôvodnú vzorku, alebo koncentrát. Toto banské dielo je sprístupnené v dĺžke cca 150m. Má klasický banský profil.
Pri tomto diele je umiestnený aj prístrešok s posedením a informáciami o faune a flóre. Ten však už nahryzol zub času a preto si treba dávať pozor. Vstup do banského diela Dorothea pôsobí strašidelne, no odvážlivci sa môžu ísť dovnútra pozrieť.

Desiatou zastávkou je banské dielo s pracovným názvom Štvorec. Názov tohoto banského diela nepoznáme, preto používame pracovný názov Štvorec, lebo z vonkajšieho pohľadu ho aj pripomína. Nachádza sa v priamej línii žily Weitenzeche. Je jednou z najstarších. Treba si tu dávať pozor, kam stúpate, tieto "diery" vyzerajú naozaj nebezpečne.

Jedenástou zastávkou je vetracia a ťažobná šachtica Horný veľký gápeľ s pracovným názvom Lievik. Táto šachtica má momentálnu hĺbku 10 - 12 metrov. Jej skutočná hĺbka môže byť oveľa väčšia. Šachtica tiež sleduje žilu Weitenzeche. Ponad túto šachticu je postavená drevená výhliadka, no pre zlú statiku je v súčasnosti uzavretá.

Dvanástou zastávkou je banské dielo s pracovným názvom Kozačka. Tento pracovný názov bude upresnený, lebo v týchto miestach sa nachádza Petri žila a tak isto Jozef žila končí niekde v týchto miestach.

Náučný chodník tu končí, no my pokračujeme ďalej a kocháme sa krásnou okolitou prírodou. Našim cieľom je navštíviť jeden z najvyšších vrcholov okolia, a to vrch Agraš /734 metrov nad morom/. Po našom prekvapení má až dva označené vrcholy, jedna vynovená vrcholová značka je pripevnená približne 20 metrov od staršej, ktorá okrem vrcholu označuje aj turistický smerovník.

Po návšteve Agraša schádzame dolu kopcom, kde cestou priamo v lese navštívime ešte spomienkový hrob dvoch pilotov československého letectva kapitána Jiřího Konečného a nadporučíka Milana Poláka. Nápis na hrobe hovorí: "Zde zahynuly 4.4.1958 piloti Čs. Letectva Kap. Jiří Konečný ve stáří 32 rokú, Npr. Milan Polák ve stáří 26 rokú." Zaujímavosťou je, že na hrobe sa nachádzajú rôzne kovové a gumené, vyzerá to tak, že sú to súčasti MiG-15UTI, s ktorým tu do terénu piloti narazili a ľudia tieto nájdené časti pozbierali. Viac informácii o tomto incidente je možné nájsť tu: https://www.gonzoaviation.com/clanok/mig-15uti-narazil-do-terenu-pri-pukanci