VEĽKÉ KOZMÁLOVCE / TRNAVA 6. apríla 2024 - Lukáš Herc z Veľkých Kozmáloviec sa stal súčasťou hereckého súboru Divadla Jána Palárika v Trnave. Lukáš má za sebou natáčanie rôznych filmov a seriálov pre viaceré televízie a hral aj v Slovenskom národnom divadle či v Nitrianskom divadle Andreja Bagara.
Študoval na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave a na Gymnáziu sv. Vincenta de Paul v Leviciach, v súčasnosti je aj poslancom obecného zastupiteľstva vo Veľkých Kozmálovciach. Okrem toho je aj súčasťou Klubu vojenskej histórie Levice.
"Tešíme sa, že do hereckého súboru Divadla Jána Palárika pribudla nová tvár. Talentovaný Lukáš Herc je študentom herectva u Táni Pauhofovej, Ľuboša Kostelného a Matúša Bachynca na VŠMU v Bratislave," informuje Divadlo Jána Palárika v Trnave na svojej Facebook stránke. V divadle Lukáš účinkoval v inscenácii Zmeškané rozhovory a inscenácii Maryša, ktorá mala premiéru 22. marca.
Študoval si divadlo, prečo práve tento odbor?
Študoval a ešte stále aj študujem v ročníku Táni Pauhofovej, Ľuboša Kostelného a Matúša Bachynca. Momentálne som štvrták, čiže na škole mi ostáva ešte jeden rok. A prečo práve divadlo? Mám štyroch súrodencov a všetci sme boli vedení k umeniu aj k športu. Či už to boli hudobné nástroje, futbal, plávanie, recitovanie, spev, alebo divadelné krúžky, našim vždy záležalo na tom, aby sme voľný čas vypĺňali plnohodnotne. Dvaja z mojich súrodencov sa držali pri hudbe a dnes ju tiež študujú, no mňa najviac oslovilo herectvo. Vždy ma bavilo vystupovať pred ľuďmi a nejakým spôsobom ich zabaviť. Dnes už viem, že to nie je len o bavení publika, že sa za tým skrýva oveľa viac, ale myslím si, že tá podstata byť pred ľuďmi a niečo im odkázať tam ostala.
Prečítajte si aj:
- Levický prápor sa predstavil na podujatí \"Prelomenie Hrona 2023\"
- Boje na Hrone 2016 - rekonštrukcie bojov 2. sv.vojny a bohatá nádielka hudby
- Tekov 2015 a festival Boje na Hrone 2015 vo fotografiách
Andrej Budai foto - video služby
Čo ťa inšpirovalo ísť študovať práve divadlo?
Viac krát som sa zamýšľal nad tým, prečo je to práve tak a myslím si, že zásadné okamihy sa odohrali ešte na základnej škole, keď som často chodil recitovať a keď som sa v roku 2013 dostal do profesionálneho divadla. Divadlo Andreja Bagara vypísalo konkurz na detskú postavu do muzikálu Tisícročná včela a ja som sa tak po prvý krát ocitol na skúšobnom procese s profi hercami. Vtedy som sa na to pozeral cez tú detskú optiku a všetko bolo také nové a zaujímavé, ale ten divadelný život a pohľad z javiska do hľadiska sa mi zrejme zapáčil. Potom prišlo pár televíznych postáv, čiže som si vyskúšal aj prácu pred kamerou, tiež som ako dieťa hosťoval v SND a všetko toto videlo k tomu, že keď som sa mal rozhodnúť, kam by som chcel ísť na výšku, bola pre mňa len jediná možnosť.
Vedel si už dlhšie, že si vyberieš práve tento odbor, alebo to bolo rýchle rozhodnutie na poslednú chvíľu?
Bolo to jasné rozhodnutie a jediná možnosť, ktorej som sa držal. Na iné školy som prihlášku ani neposielal, vedel som, čo chcem dosiahnuť a šiel som za tým. Na poslednú chvíľu som sa nerozhodoval a myslím, že to sa pri umeleckých školách veľmi ani nedá, keďže prijimačky sa robia formou talentových skúšok, na ktoré sa treba pripraviť. A ak chce byť uchádzač úspešný, tak tej príprave treba venovať dostatok času. Mne s prípravou pomáhal herec Martin Fratrič, ktorého som spoznal ešte v spomínanej Tisícročnej včele v Nitre. Ostali sme v kontakte a keď sa dozvedel, že chcem ísť na herectvo, ochotne mi pomohol.
Je nejaký konkrétny odbor ohľadom tvojho štúdia, čo či študoval?
Naša škola, VŠMU, ponúka pre hercov dva odbory, a to herectvo a bábkoherectvo. Ja som šiel na herectvo a naše zameranie je činoherné. Napríklad muzikál sa u nás neštuduje a ak sa chce niekto venovať napríklad tomu, musí ísť študovať do Česka. Samozrejme, na škole sú aj predmety ako spev, pohyb, tanec, ale nie kvôli tomu, aby sme boli profesionálni speváci a tanečníci. Pre hercov je nevyhnutné vedieť požívať tak svoje emócie, ako aj hlas a telo.
Tvoja reakcia na to, že si sa stal súčasťou umeleckého súboru Divadla Jána Palárika?
V prvom rade musím povedať, že som za to veľmi vďačný. Vďačný ako divadlu za dôveru, tak aj mojim hereckým pedagógom. Je to niečo, v čo som na začiatku štúdia ani nedúfal - študovať a zároveň byť členom umeleckého súboru - na také niečo som pravdupovediac ani nemyslel. Nie preto, že by som to nechcel, ale skôr kvôli tomu, že sa to deje len ojedinele a všetci si uvedomujeme, že hercov je veľa a voľných pracovných pozícii v divadlách málo. Na Slovensku nie je toľko divadiel, aby by sa dokázali uplatniť všetci vyštudovaní herci. Preto veľa ľudí ostane na voľnej nohe a vykonávajú aj iné práce. Zo školy však vďaka našim pedagógom dostávame možnosti hosťovať v profesionálnych divadlách a takýmto spôsobom som sa dostal na hosťovanie aj do Trnavy, kde sme vo februári premiérovali inscenáciu Zmeškané rozhovory. Následne ma oslovili s ponukou byť súčasťou súboru. Som rád, že mi divadlo po tejto skúsenosti miesto ponúklo a verím, že naskúšame veľa zaujímavých inscenácii a že naša spolupráca bude viesť k vzájomnej spokojnosti.
Aké sú tvoje ciele, sny v oblasti divadla?
Neviem, či mám nejaký cieľ alebo sen. Niektorí herci majú svoje vysnívané postavy, ktoré by chceli hrať. Pre niekoho je to Hamlet, alebo iné Shakespearove veľké postavy. Ja takúto postavu nemám, ale viem, že sa chcem zlepšovať. Poznám svoje nedostatky, viem na čom potrebujem pracovať, a to je asi môj cieľ. Zlepšovať sa, učiť sa a napredovať.
Si súčasťou aj klubu vojenskej histórie. Ako dlho sa tomuto venuješ a čím ťa vojnová história zaujala?
K vojenskej histórii som sa dostal ešte ako dieťa, keď som staval plastikové modely. Zameraný som bol na tanky a lietadlá a to ma doviedlo aj k vojenskej histórii. Rekonštrukcie bojov sú vlastne tiež akousi formou divadla, ktoré sa odohrávajú vo veľkých rozmeroch v prírode. Najskôr sme s našou partiou v okolí Levíc založili vlastný klub a začali sme s organizáciou podjatia Prelomenie Hrona, ktoré je dnes druhým najväčším podujatím svojho druhu na Slovensku. Momentálne na tento koníček toľko času nemám, keďže som neustále v divadle, ale občas sa k nemu vraciam, lebo je to pre mňa istá forma oddychu. Preto som vďačný aj mojim kamarátom, členom klubu, ktorí pracujú na popularizácii vojenskej histórie a pripravujú ďalší ročník Prelomenia Hrona, keď si to ja z časových dôvodov dovoliť nemôžem.
Lukášovi želáme veľa šťastia a množstvo zaujímavých hereckých rolí.
zdroj: Leviceonline.sk, foto: archív Lukáša Herca
