LEVICE 26. júna 2011 - Pokračujeme v našom obľúbenom seriáli predstavovania hudobníkov a hudobných skupín z nášho regiónu. Tentoraz Vám predstavíme skvelého levického hudobníka, ktorý nie je známy iba z účinkovania v Československej Superstar, ale zaujal hlavne imidžom a zaujímavým podaním svojej hudby. Juraj Zaujec je mladý muž, ktorý sa hudbe venuje už niekoľko rokov, má mnoho skúseností aj zo zahraničia a to nie len hudobných. Jeho veľkým snom je živiť sa vlastnou hudobnou tvorbou. Tento talentovaný muzikant zaujal aj nás a preto sme mu položili niekoľko otázok...
6 rokov si žil v Japonsku, na Kanárskych ostrovoch a v Nemecku, kde si hrával. Ako by si charakterizoval toto obdobie?
Bolo to veľmi dôležité obdobie môjho života. Viete, po ukončení konzervatória sme spolu s mojím spolužiakom a výborným spevákom a pianistom Norbertom Pompom rozmýšľali, kde sa vlastne hudobne uplatníme a nazbierame nejaké praktické skúsenosti. Tak sme dali dohromady 6 – člennú kapelu s úmyslom presadiť sa v zahraničí (na Slovensku je to s muzikou naozaj dosť ťažké a pred desiatimi rokmi to bolo v tom, čo sme vtedy chceli robiť, ešte zložitejšie). Tak sme rozposlali nejaké nahrávky a videokazety po rôznych umeleckých agentúrach v zahraničí a jediný, kto vtedy prejavil záujem o partiu 20-ročných (ja som mal len 19) muzikantov bola japonská sieť kabaretných lokálov Nippon Ichi Momotaro.
Takže v Japonsku sme boli rok, z toho prvý polrok v Hiroshime a druhý v okolí Nagasaki :). Veľa sme sa naučili a hlavne sme mohli celé dni cvičiť repertoár, večer zarábať hraním a po nociach utekať pred rozvášnenými japonskými fanúšičkami… čo bolo vtedy pre nás úplne ideálne… Po skoro ročnej pauze doma na Slovensku sme odišli na Kanárske ostrovy, kde som bol už s mojou manželkou a prvou dcérou Sárou (Sáru sme tam zobrali ako 3-mesačnú). 
Toto obdobie bolo pre mňa niečím úplne iným a krásnym. Ostali sme tam 4 roky, čo je v podstate pre moju teraz 7 ročnú dcéru viac ako polovica života… Po Kanárskych ostrovoch som nechal rodinu doma a začali sme hrávať na výletných lodiach a plaviť sa po svete… Moja kapela “Midnight Spirits”, hrá u jednej z lodných spoločností doteraz ako jedno z najúspešnejších slovenských zoskupení v tomto biznise. Ja som po necelom roku na lodi začal cítiť, že by sa môj umelecký život mal ubrať nejakým iným smerom a vrátil som sa naplno ku komponovaniu vlastnej hudby…
Čo Ti dalo toto obdobie? Myslím skúsenosti a pod.
Ako som už spomínal, tie roky som po svete zbieral skúsenosti a kontakty, z ktorých výrazne ťažím dodnes… je to v podstate ako v každej inej práci. Jedna vec je vyštudovať a druhá, tá možno ešte dôležitejšia etapa je čas, keď potrebujete zbierať skúsenosti, čiže prax. Myslím si, že pre každého muzikanta je dôležité získať nejaký hudobný a životný rozhľad a pozrieť sa aj do zahraničia, kde veci, na ktoré ste z domu zvyknutí, fungujú úplne inak. Často opakujem aj mojím žiakom, že napr. taká hudobná teória je v podstate veľmi jednoduchá záležitosť, pretože princípy zložité nie sú… zložité je ale uviesť to všetko do praxe… a v tomto mi najviac pomohli tie roky strávené vonku…
S Petrom Lehotským spolupracuješ už niekoľko rokov, čo pre Teba znamená spolupráca s ním?
Peter Lehotský je môj dávny kamarát, s ktorým som sa stretával v období okolo roku 2000, keď som bol na vysokej škole v Bratislave a on pôsobil ako člen managementu Elánu pri ich turné… a tiež v Slovenskom Rozhlase. Zoznámila ma s ním kamarátka a spolužiačka s konzervatória Janka Súčiková, ktorej Peter ponúkol nejaké texty, ktoré som ja zhudobnil a ona naspievala. Potom som Peťa Lehotského nevidel a nepočul asi 6 - 7 rokov… až sa raz ozval, keď som bol ešte na Kanárskych ostrovoch a spýtal sa ma, či by som uvoľnil pár našich starých skladieb pre nejakého aktuálne úspešného superstáristu…(už si nespomínam pre koho, keďže som vtedy nemal možnosť túto súťaž sledovať)… nakoniec z toho nič nebolo, ale my sme s Peťom obnovili spoluprácu, ktorá celkom úspešne funguje dodnes, keďže mi momentálne okrem písania textov robí Peter aj slovenského manažéra.
Plánuješ s ním, resp. už ste spolu zrealizovali aj iné projekty?
Okrem textov mi robí aj manažéra a minulý rok sme s našou piesňou “Môžeš ísť” a speváčkou Martinou Schindlerovou úspešne bodovali aj vo finále Eurovízie.
Vedel by si si predstaviť aj inú hudobnú spoluprácu s touto speváčkou?
S Martinou spolupracujem v podstate odkedy som sa vrátil z lode, čiže asi 2 roky. Okrem spomínanej piesne ”Môžeš ísť” (hudba Juraj Zaujec / text Peter Lehotský) fungujem v podstate ako kapelník Martininej doprovodnej kapely…
Mohol by si nám predstaviť svoju kapelu?
Odkedy som sa vrátil zo zahraničia, tak sa snažím stále prinášať niečo nové a robím viac projektov súčasne. Preto je aj obsadenie kapely vždy rôzne. A samozrejme sa vždy snažím ponúkať hudobníkov, s ktorými aktuálne hrávam v mojej vlastnej kapele aj do projektov, ktorých som súčasťou.
Každopádne Juraj Zaujec band momentálne tvorí:
– Pavol Bartovic- keyboards, Gabriel Vohlárik – Drums, Tomáš Singhofer – bass.
Spomínal si ďalšie projekty, čomu sa ešte venuješ…?
Často teraz hrávame ako trio (G.Vohlárik, T.Singhofer), kde spieva sólovo aj Gabko, ktorý je teda okrem bubnovania aj spevák v kapele Supple People.
Tiež som založil kapelu CastELANs, v ktorej hráme, nazvime to inteligentne prerobené skladby od Elánu. Ako sólový spevák tu je so mnou Otto Kollmann, známy z účinkovania v show Elán je Elán. Muzikantov musím prispôsobovať momentálnej situácii, ale zväčša je To Martin Géč (drums), Mirko Gazdík (bass) a Pavol Bartovič (keyboards)…
Potom je tu kapela Martiny Schindlerovej a projekt Satisfactory. Satisfactory je veľmi pestrý a umelecky zaujímavý showprogram Laca Lučeniča, v ktorom okrem muzikantov spieva Laco, Ja a Petra Humeňanská a hereckú zložku tvorí väčšinou Lukáš Latinák, Marián Miezga a Juro Kemka.
Aké sú ciele, ambície s kapelou? Čo by si s ňou chcel dosiahnuť?
Ja sa chcem hlavne jedného krásneho dňa živiť výlučne vlastnou tvorbou. Na Slovensku je to veľmi náročné. Rádiá majú svoje rádiové formáty, do ktorých zapadnúť je veľmi zložité, keďže nikto pojmu “rádiový formát” nerozumie a nevie ho bližšie špecifikovať. Na druhej strane si myslím, že byť poplatný nejakému “rádiovému formátu”, je v podstate zbytočné, lebo aj tak vám nikto nezaručí, že Vaša skladba bude v éteri a vy musíte mrhať svojim časom a talentom na veci, ktorých je na Slovensku viac než dosť. Takže si myslím, že je absolútne zbytočné sa v mojom prípade zaoberať nejakými štýlami a formátmi. Mojim cieľom je tvoriť hudbu tak, aby vystihovala mňa samého, pretože len tak je možné prenášať emócie z hudby a z interpreta na poslucháčov. Na Slovensku je totižto strašne veľa ďalších Desmodov, IMT smilov, No Nameov, Gladiatorov, Elánov a Haberov, ale veľmi málo novej inteligentnej POP music, ktorá by nekopírovala... Aj keď mňa taká hudba veľmi neoslovuje, tak si treba priznať, že Desmod a Gladiator a všetci ostatní sú naozaj výborní v tom čo robia, sú v tom úspešní, majú svoje publikum a nemá zmysel to po nich opakovať. Aj keby sa úspech dostavil, tak by bol veľmi krátkodobý… Je síce pravda, že v dnešnej dobe sa čím ďalej tým ťažšie tvorí hudba, ktorá by všímavému poslucháčovi nepripomínala niečo, čo už počul inde. Ale to je fenomén dnešnej doby, všetko sa Vám v hudbe začne podobať na všetko. Keď si pustíte starého Stevieho Wondera, tak zistíte, že to, čo sa dnes robí v Rhythm and Blues, robil on už pred 30-timi rokmi, keď si vypočujete Johna Mayera, tak sa nedá nevšimnúť si, že od rána do večera počúval Jimiho Hendrixa… a keď si pustíte napr. The Man with the Horn od Milesa Davisa, tak nebudete chcieť veriť tomu, že je to nahraté v 1980, lebo to miestami znie akoby to nahrali minulý rok … No napriek tomu, alebo skôr práve preto, je to všetko krásna hudba a mňa odjakživa fascinuje tá rozmanitosť v muzike. Na všetkom je pekné niečo iné. Leonard Cohen, Bob Dylan či Karel Kryl nepotrebujú na svoju výpoveď, briliatne zvládnutú techniku hry na gitaru, ani úžasný kantilénový spev, Dave Grohl v Nirvane sa mnohým môže javiť ako bubeník, ktorý do toho iba mláti, ale šľape mu to a je výborný. A naopak, keby Tom Jones, Karel Gott alebo Karol Duchoň nespievali, tak technicky dokonale, tak by to naozaj nebolo ono… takže mojim cieľom, je vytvárať hudbu, ktorá bude prinášať ľuďom slobodu, bez predsudkov a zábran, tak aby sme tu boli všetci šťastní…:)
Vidíš svoju budúcnosť v účinkovaní v kapele, alebo rozmýšľaš aj o samostatnej hudobnej kariére?
To, čomu sa venujem vo vlastnej tvorbe, je v podstate moja sólová dráha, za výdatnej pomoci mojich kamarátov z hudobnej branže….
Zameriavaš sa hlavne na svoje skladby alebo hráš aj covery?
Bez tých coverov sa to v mojom prípade ešte neobíde, ale snažím sa to eliminovať. Keď máte v kapele výborných hudobníkov, široký repertoár a bohaté skúsenosti, tak nie je problém zahrať špičkový koncert naplnený prevzatými skladbami. Ale spraviť koncert z čisto vlastnej, popovej tvorby, ktorá nie je známa z Rádia Expres, je dosť veľká odvaha (teda v prípade, že chcete dostať honorár:) ). Na to potrebujete mať aspoň ako tak známy ksicht a rozmanitú tvorbu, ktorá by nejakým spôsobom tých ľudí zaujala. Takže v poslednom čase sa snažím, aby sme hrali prevažne vlastné veci a mám v pláne to takto robiť vždy, keď to bude čo i len trochu možné…
Texty piesní v kapele sú hlavne Tvojou záležitosťou?
Nie, naopak, aj keď by som chcel, tak nie som veľmi zdatný textár, takže som si napísal len veľmi málo textov, a aj tie čo som napísal sú po anglicky. Texty mi píše v poslednom čase hlavne Peter Lehotský a Miro Bednár… a jednu skladbu, ktorú som zaradil do vlastného programu, napísal vynikajúci textár a skladateľ a môj dlhoročný kamarát Martin Fojtík… Dúfam, že aj keď má teraz hluché obdobie, tak táto skladba (“Separation”) nie je posledná, ktorú budem v živote od neho spievať…
Načrtnem aj tohtoročnú súťaž Československá superstar, keď si počas epizódy "Dlhá cesta" náhle ochorel, čím sa Tvoje účinkovanie v súťaži skončilo. Myslíš si, že to bol osud? Porota Ťa totiž chválila a pasovala za favorita v súťaži.
Ja som si už pár mesiacov pred superstar toho nabral veľmi veľa a nasadil som životné tempo, ktoré sa asi nedalo zvládnuť bez ujmy na zdraví. Jediná smola bola, že ma to chytilo pár dní pred divadlom a v podstate môžem byť rád, podľa doktorov, že som neskončil na dialýze alebo s infarktom… Ale asi to tak malo byť a aspoň nemusím so sebou nosiť tú nálepku”Superstarista Juraj Zaujec”. Stala sa z toho len taká epizódka v mojom živote…a to vnímam do istej miery ako veľkú výhodu…
Ako by si hodnotili súčasný vývoj v tejto súťaži a kto je, alebo kto bol Tvojim najväčším favoritom?
Superstar, je taká jedna veľká bublina, ktorá Vám môže v nejakých sférach veľmi pomôcť, ale naopak vás môže v niečom aj zabrzdiť… Ja som tam išiel hlavne preto, lebo je to momentálne jediná spevácka súťaž na Slovensku (keď nerátate nejaké lokálne sútaže). Na jednej strane je dobre, že tu Superstar máme, pretože odkedy tá súťaž beží, tak sa veľmi veľa ľudí zaujíma o spievanie a myslím, že hlavne medzi teenagermi nám tu vyrastá mnoho nových, ešte neobjavených spevákov. No na druhej strane má táto súťaž veľmi veľa negatívnych dopadov. Superstar vlastne každý rok, alebo rok a pol vychŕli na trh množstvo spevákov, ktorí sa nemajú reálne kde uplatniť. V podstate majú strašne krátky čas na to, aby ukázali čo je v nich, pretože už pár mesiacov po skončení súťaže sa objaví na trhu ďalšia reality show a na spevákov zo superstar sa zabudne. No a tým, že tá súťaž v podstate hľadá senzácie, sa do finále často dostáva množstvo akože “neovplyvnených ľudí” bez skúseností, ktorým ale tie skúsenosti po skončení súťaže veľmi chýbajú, lebo sa o nich nemá kto postarať. Slovensko je krajina, kde nie je množstvo fungujúcich produkčných domov ako v zahraničí a tak väčšina spevákov upadne rýchlo do zabudnutia. Nemá im totižto kto napísať dobré skladby a s firemnými večierkami to v ich prípade nemá dlhú budúcnosť. Ak sa tam ale ocitne človek, ktorý má vlastne všetko pripravené už pred súťažou a superstar využije na to, aby sa zviditeľnil, tak mu tá súťaž naozaj pomôže a tým pádom to má nejaký zmysel. Ďalší problém je to, že pri tom každoročnom množstve nových tvárí už neostáva miesto na trhu pre ostatných, ktorým superstar ako nálepka nevyhovuje a chcú sa presadiť inak. Na Slovensku sa vo všeobecnosti miešajú v hudbe “hrušky s jablkami”. V čisto komerčnej súťaži sa často objavujú punkeri, quasi jazzový speváci a najnovšie reggae, aj keď tieto žánre si už vo svojej filozofii odporujú s formátom superstar. No ale tým, že sa superstar stala jedinou možnosťou zviditeľnenia sa, tak tam idú aj takýto ľudia a tých väčšinou tá súťaž “dostane” a spraví z nich niečo, čo ani sami nechceli. A všetko sa postupne strašne komercionalizuje a stáva sa z toho len akási šaráda… Čo je horšie, možno práve preto sa na Slovensku nevytvára také, nazvime to veľmi potrebné podhubie v alternatívnych žánroch, z ktorých by potom komercia čerpala. Ako príklad uvediem kapely ako Nirvana, alebo R.E.M., ktorí vôbec nemali na začiatku v pláne vstúpiť do toho megashowbiznisu, ale tým, že v nich bol obrovský potenciál, tak ich ľudia “zhora” do toho v podstate vtiahli a tým ovplyvnili dokonca do veľkej miery aj smerovanie pop music. Mám pocit, že u nás je alternatívna scéna v podstate taký úzky kruh ľudí, ktorí sú proti tej slovenskej komercií, a to je to, čo ich spája. Keď sa chcete pohybovať niekde v strede medzi tým všetkým, tak máte problém…
Vedel by si si predstaviť niekedy v budúcnosti hudobnú spoluprácu s niektorým zo súťažiacich v tejto súťaži, príp. s niektorým z porotcov?
Ja nemám problém spolupracovať s nikým, pokiaľ tá spolupráca má nejaký význam. S niektorými súťažiacimi sme sa už o vzájomnej spolupráci rozprávali, ale nerád by som to v tomto štádiu konkretizoval, keďže súťaž sa len teraz skončila a musíme si navzájom dohodnúť konkrétne veci…
S kým by si rád chcel v budúcnosti hudobne spolupracovať?
Ja sa momentálne chcem naplno venovať svojej vlastnej tvorbe, ale čo sa týka slovenskej scény, tak tu mám pomerne jasno v tom, čo sa mi páči a čo nie. V podstate tie veci, ktoré som chcel, riešim už dávnejšie. Napríklad, čo sa týka producenta, tak mi veľmi vyhovuje Laco Lučenič, s ktorým už spolupracujem a bol by som rád, keby sa podieľal aj na mojom pripravovanom albume. Tiež sa veľmi teším, že mám v kapele vynikajúceho klaviristu a aranžéra Paliho Bartoviča, ktorý mi v podstate produkoval moje posledné dva songy. Takže jednoznačne na gitarovú hudbu je pre mňa na Slovensku jednotka Laco Lučenič, ktorý produkoval môj prvý singel “Jednou Ranou” …no a ostatným mojim veciam dodala sound v podstate celá moja kapela. Samozrejme si viem predstaviť spoluprácu s mnohými slovenskými umelcami, na ktorých som vyrastal ako je Žbirka, Muller a pod…. a tiež sa mi celkom páči hudba Katky Knechtovej. No momentálne tieto veci neriešim, keďže som nadmieru spokojný s ľuďmi, ktorí sú okolo mňa.
Máš dve dcéry, budú aj z nich speváčky? :)
…no ony obidve už spievajú… Ester, ktorá má 11 mesiacov sa pohybuje vo sfére nejakej neidentifikovateľnej world music, a so svojou rečou, je absolútne originálna, keďže jej slovám rozumie iba moja manželka Eva..:) a Sára, ktorá má 6 rokov už chodí na hodiny gitary a má za sebou prvý úspešný koncert…
Podporuje Ťa rodina v Tvojej hudobnej kariére? Ako Tvoju hudobnú kariéru berie Tvoj rodinný kruh?
Bez toho by sa to ani nedalo…rodina je mojou najväčšou oporou. Je veľmi dobre, že sme dlhý čas strávili ako rodina v zahraničí, kde sme boli odkázaní sami na seba a ja tvrdím, že moja manželka by sa po tých rokoch strávených so mnou kľudne mohla živiť aj ako hudobný kritik (len škoda, že to na Slovensku nie je možné) …:)
Máš veľa vlastných skladieb, o čom hovoria?
Moje skladby hovoria o rôznych veciach…napr. ”Jednou Ranou” je skladba, ktorá v podstate hovorí o samovražde :)…”Prvá posledná” je o láske, “Superhit” je o presadzovaní sa v slovenskom showbiznise …”Výťah” je v podstate umelecky spracovaný návod na obsluhu výťahu… ”Chyba” vypovedá o pocitoch zo včerajšieho dňa, ktorý nebol úplne ideálny…”Without your love” je lovesong, ktorý som napísal pre moju vtedy ešte len frajerku, teraz manželku počas angažmá v Japonsku…a pod.
Chcel by si svojou hudobnou tvorbou na niečo upozorniť?
Chcel by som, aby sa na Slovensku zmenilo v chápaní a prijímaní kultúry veľmi veľa vecí. Nechcem mudrovať a tváriť sa ako majster sveta, ale Slovensko je krajina, v ktorej som sa narodil, vyštudoval a v ktorej vychovávam svoje deti. Preto ma zaujíma to, ako to tu vyzerá a trápi ma, ako sa ľudia stavajú ku kultúre vôbec. Len málokto si tu uvedomuje, aká dôležitá je funkcia umenia v dnešnom svete…Slovensko a Slovákov už tradične prezentujeme vo svete ako pracovitý a pohostinný národ…aj keď je jasné, že takí nie sme… Alebo lepšie povedané, je na svete strašne veľa národov, ktoré sú oveľa pracovitejšie a asi tisíckrát pohostinnejšie ako my. Z toho vyplýva, že chceme predávať niečo, čo nemáme a to sa nedá… Je dôležité uvedomiť si, aký sme, prijať to a postaviť sa k tomu múdro a s chladnou hlavou. Kľudne by sa z nás mohla stať malá krajina plná kultúrnych podujatí, festivalov (nielen v lete) a pod. A hlavne si myslím, že by sa z nás mohla stať taká malá liberálna umelecko-vedecká enkláva v strede Európy... Vtedy by som bol dokonale šťastný…Keby naši politici chodili do divadla, na vernisáže a doma by si púšťali kvalitnú hudbu, tak by sa nechovali tak arogantne ako sa chovajú dnes. Kultúrne vzdelanému človeku netreba vysvetľovať, že nemá kradnúť, klamať, podplácať a podobne…
Chcel by si niečo odkázať svojim fanúšikom?
Aby chodili na koncerty, šírili moju hudbu ďalej, nech o nej vie celý svet :)…a ako hovorí Vlasta Redl…všetkým prajem príjemný a ničím nerušený zbytok života…
Za rozhovor ďakujeme Jurajovi Zaujecovi a celý tím portálu Leviceonline.sk mu praje veľa šťastia v jeho hudobnej kariére, ako i v jeho súkromnom živote.
Prikladáme ešte najbližšie koncerty Juraja Zaujeca:
- 1.7. o 18:00 - 100 rokov futbalu v Leviciach, futbal. štadión;
- 2.7. o 16:30 - Remeselnícke trhy Pukanec (JURAJ ZAUJEC Band);
- 2.7. o 21:00 - Kaviareň na Korze - Levice (JURAJ ZAUJEC Band).
zdroj: Mgr. Andrej Budai, foto: archív Juraja Zaujeca