LEVICE 14. mája 2014 - Narodil sa 14. marca 1989 v Leviciach, vyrastal v Tešmaku, časť Šahy, Základnú školu chodil prvých 5 rokov v Šahách, do šiestého ročníka prestúpil do Levíc na II. ZŠ športová trieda so zameraním na futbal, neskôr študoval na Strednej škole - Obchodnej akadémií v Bratislave a momentálne je študentom Fakulty práva Janka Jesenského v poslednom ročníku.
Medzi jeho hobby patrí cestovanie a šport každého druhu vždy a všade, sem tam náhradný opatrovateľ troch úžasných synovcov Janka, Lukáša a Dominika. Venuje sa už šesť rokov podnikaniu v Šahách, kde po otcovi preberal rodinný biznis - predstavujeme talentovaného futbalistu a hráča FK Slovan Levice Františka Jakaba, s ktorým sme sa porozprávali o jeho futbalových začiatkoch a cieľoch.
V koľkých rokoch si začínal s futbalom a kde?
S futbalom som začal v našej dedine ako 6 ročný, v Šahách som sa zúčastňoval len tréningov. V tom čase som bol nútený hrať s omnoho staršími hráčmi. Pamätám sa preto na zápasy, kedy som výškovo nedosahoval ani po pás súperových hráčov a veľký dres na mne vysel ako dlhý kabát na vešiaku. Neskôr som preto začal navštevovať tréningy prípraviek v Leviciach, kde som za žiakov nastúpil ako 9 ročný na svoj prvý majstrovský zápas proti Piešťanom.
Prečo ťa uchvátil práve futbal?
Naviedol ma naň môj otec, s ktorým som skoro každý deň individuálne trénoval. Nikdy som neskúšal robiť žiaden iný šport. Moje začiatky, ako to chodilo v tom čase, boli všade, kde sa dal hrať futbal na dedine. Na ulici, na lúke, či na ihrisku. Stačilo si nám len vyznačiť bránky a deň sa mohol začať. Medzi základné pravidlá by som mohol uviesť, že sa hralo všade aj za bránkou, bez rozhodcov, najväčší hlas mal vždy ten, kto doniesol loptu. Ak nebola lopta, stačilo si lepiacou páskou zlepiť loptu z novinového papiera a neexistovali zranenia. No a samozrejme nikdy nezáležalo, o koľko si vyhrával, vždy rozhodol posledný gól. Tí, čo to zažili, nepochybne vedia o tom svoje. Futbal je preto mojím životom, je to moja filozofia a mojím odreagovaním sa od každodenného života. S loptou na kopačkách mi ako keby patril celý svet. Nie je to teda len hobby. Budem sa mu venovať naplno vždy a všade, pokým budem vládať.
 |
|
|
|
|
Opíš nám svoju doterajšiu futbalovú kariéru.
Začínal som v mladom veku v Tešmaku za mladších žiakov, následne som prešiel v Leviciach do prípravky. Žiacke mužstvá som absolvoval taktiež v Leviciach. V tom čase som sa už začal objavovať vo výberoch ZSFZ „U13“, s ktorým som absolvoval niekoľko medzinárodných turnajov. V roku 2003 sa konal v Sabinove Turnaj výberov regiónov ročníkov narodených po roku 1989, kde sa vyberala prvá nominácia do Slovenskej reprezentácie. Náš výber ZSFZ skončil na 1. mieste a z nášho tímu som bol vyhodnotení za najlepšieho stredopoliara a Miroslav Stoch za najlepšieho útočníka turnaja. Pochopiteľne nám to teda zabezpečilo nomináciu do repre a bola to pre nás veľká pocta. Keďže som bol vtedy na prelome žiackeho a dorasteneckého veku, začali ma v tom čase oslovovať aj väčšie kluby. Vybral som si AŠK Inter Slovnaft Bratislavu, keďže popri ich športových vymoženostiach mi vedeli
Spoznali ste niekoľko trénerov. Ktorý z nich ovplyvnil najviac Vaše futbalové myslenie?
Počas môjho futbalového pôsobenia sa vystriedalo mnoho trénerov. U nás na dedine to bol p. Varga, s ktorým som v tom čase dosiahol niekoľko začiatočných úspechov na turnajoch v Maďarsku. Z mládežníckych by som spomenul hlavne Petra Éhna, u ktorého som pôsobil najdlhšie. V žiackych kategóriách to boli tréneri Bôžik a Gubík. Každému jednému z nich patrí moja veľká vďaka. Neskôr v dorasteneckých kategóriách to boli Salenka a Šuchančok. Objavili sa medzi nimi aj zvučné mená ako Ladisav Jurkemik, Vladimír Weiss a v slovenskej reprezentácii Ján Greguš, Ladislav Hudec a Ľubomír Moravčík, ktorých mená pozná celá futbalová spoločnosť. Veľmi pekné spomienky budem mať aj na trénera Jozefa Prochotského, s ktorým sa mi veľmi dobre spolupracovalo a aj vďaka ktorého robote môžeme dnes ďakovať, že sa hrá v Leviciach 3. liga. Čo sa však týka otázky trénera, ktorý najviac ovplyvňoval moje futbalové myslenie, bude jednoznačná odpoveď v osobe môjho otca. Je to človek, vďaka ktorému vďačím za všetko, čo som vo futbale dosiahol. Venoval sa mi v každej svojej voľnej chvíli a keď ju nemal, tak si ju pre mňa spravil. Sprevádzal ma a trénoval od mojich futbalových počiatkov a sprevádza ma ním až dodnes. Snáď si ani nepamätám zápas, po ktorom by som nepodliehal jeho konštruktívnej kritike. Neexistuje cesta domov zo zápasu, kedy by sme nerozoberali jednotlivé momenty. Zápasy, ktoré vynechal, by som spočítal na svojich rukách. Je to príjemný pocit vedieť, že na tribúne je človek, ktorí sleduje iba vás. Zo všetkých mojich trénerov mu preto patrí moja najväčšia vďaka.
Na ktorý zápas spomínaš najradšej?
V roku 2003 som ako 15 ročný zažil prvú nomináciu do futbalovej reprezentácie SR „U15“. Boli to dve medzištátne stretnutia s Poľskom, odohrané v Kysuckom Lieskovci a v poľskom Skoczowe. Obe stretnutia sme podľahli Poliakom 3:1 a zápasy neboli ani ničím výnimočné. Čím však boli tieto stretnutia pre mňa pamätné, je ten pocit, zažiť tú atmosféru, ako vám pred zápasom hrajú slovenskú hymnu, počas ktorej rukou na štátnom znaku na hrudi spievate slovenskú hymnu. Považujem to za významný míľnik v živote každého futbalistu, ktorý tento pocit zažije. Na tento okamih nikdy nezabudnem, lebo vtedy som pochopil, aká je to česť a pocta hrať pod Slovenskou vlajkou.
Máš vo svojom archíve aj stretnutie, na ktoré by si najradšej zabudol?
Určite som zažil vo svojej kariére nespočetné množstvo zápasov, kedy mi to jednoducho nešlo. Neviem však vyšpecifikovať jeden, ktorý by sa mi významným spôsobom vryl do pamäte. Z nevydarených zápasov a svojich chýb som sa vždy snažil poučiť. Je to ako v živote, raz ste hore, raz dole. Niekedy ten zápas vyjde, niekedy Vám zas to športové šťastie nedopraje.
Čo by si chcel dosiahnuť vo futbale a samozrejme aj v osobnom živote?
Ako som už vyššie uviedol, nepomýšľam už nad závratnou futbalovou kariérou. Futbal hrám predovšetkým pre potešenie diváka, ktorý si v dnešných nie ľahkých časoch nájde cestu na futbalový štadión a pre potešenie seba samého, keďže robím to, čo ma baví a čím som vyrastal. Z mojej strany neexistuje vypustený zápas, pretože radosť z víťazstva a potlesk od fanúšikov je tým najkrajším zadosťučinením z tohto nádherného športu. Čo sa týka osobného života, uviedol som, že si dokončujem vysokú školu a už šesť rokov podnikám. Momentálne sú to teda moje najpodstatnejšie činnosti, ktorým sa venujem naplno.
Tvoj futbalový vzor a prečo?
Nepovedal by som, že som mal v živote vyslovene jeden futbalový vzor, o ktorý som sa opieral. Počas mojej futbalovej kariéry som sa vždy snažil sledovať a inšpirovať od hráčov hrajúcich na mojej pozícii. Medzi moje futbalové vzory teda budú určite patriť hráči ak ako bol Zinedine Zidane, Andrea Pirlo alebo Andres Iniesta, ktorých hrou som sa vždy vedel nadchnúť a motivovať. V mojich očiach teda patria títo hráči medzi absolútnu elitu.
