LEVICE 9. decembra 2013 - Je mladá, krásna, športovo nadaná, plná cieľov a ambícii. Basketbal "má v koži" už od malička a venuje sa mu denno-denne. Je trénerkou mladých levických basketbalových nádejí a pred sebou ešte mnoho výziev, pri ktorých môže naďalej rozvíjať svoje basketbalové skúsenosti nielen v úlohe hráčky ale aj trénera.
Mladú Levičanku Martinu Pospišovú, ktorá má na Slovensku za sebou viacero úspechov v družstvách žiačok, kadetiek a žien a ktorá okúsila aj zahraničné angažmán, sme vyspovedali, aby nám povedalo čosi o svojich športových začiatkoch ale aj o svojich najbližších cieľoch.Ako by si opísala tvoje začiatky s basketbalom?
Náhodné. Prihlásila som sa na basketbal keď som mala 8 preto, lebo sme to mali na výber v škole a prihlásila sa tam aj moja najlepšia kamarátka z triedy. Basketbal hrával na základnej škole aj môj brat, ale nepamätám si, že by bol práve to dôvod. Brala som to ako zábavu, vtedy som nerozmýšľala o tom, že by som v ňom mohla pokračovať ďaľšich 14 rokov. Postupne sa mi však dostal basketbal pod kožu a keď som išla do 5.triedy na 6. ZŠ, rozhodovala som sa medzi jazykovou a športovou triedou. Teda moji rodičia - ja som mala jasný cieľ - šport :D. V tom čase sa robil výber do športových tried. Úspešne som prešla testami a vybrali ma. Či som bola veľký talent, to povedať nemôžem, no viem, že som vždy túžila byť vo všetkom najlepšia a robila som pre to všetko.
Prešla si spoluprácou určite s viacerými trénermi. Na ktorého z nich spomínač v najlepšom?
Trénovalo ma dosť trénerov. Začiatky boli s pani Štenkovou, Vaňovou (ktorá ma mala aj neskôr a v kategórii starších žiačok, kde sme sa prebojovali na Majtrovstvá Slovenska). Športovú prípravu počas vyučovania viedol sám riaditeľ školy pán Polák. Bol prísny, ale dobrý. Vyššie kategórie boli pod vedením pani Búriovej, pána Štenka, chvíľu nás mal aj pán Anda. V kadetskej kategórií nás zobral pán Kalocsay, pod ktorého vedením sme sa dostali aj do Final Four, čo bol pre nás veľký úspech. Tím mal dobrú chémiu, s trénerom sme mali aj dobré vzťahy a zažili sme aj pár tímových dovoleniek v Chorvátsku, ktoré nás zbližovali. V kategórii žien ma trénoval pán P. Kováčik, ktorého som ako trénera veľmi rešpektovala a stále rešpektujem, jeho tréningy ma veľa naučili. V letných basketbalových kempoch ma trénoval p. Molnár, "Syky", D. Demečko či M. Hanesová. V Nemecku ma 2 týždne trénoval kondičný tréner Srbskej reprezentácie, ale aj Dominik Duclervil (ktorý momentálne pôsobí ako asistent pre BBL v tíme Frankfurt Skyliners) a veľmi mi pomohol aj tréner Eitel Daniel, s ktorým si asi najviac rozumiem, čo sa týka zahraničia. Zo Slovenska mám najlepšie spomienky na pána Kalocsaya, ale každý tréner vo vás zanechá pozitívne aj negatívne veci, takže ťažko povedať.Aké boli tvoje ciele, sny, keď si začínala s basketbalom a aké sú v súčasnosti?
Keď som bola malá, basketbalové sny som veľmi nemala. Viem len, že som chcela hrať. Keď prišli zranenia, tak som si uvedomila, že mi basketbal chýba a že si bez neho neviem predstaviť moje ďaľšie pôsobenie. Postupom času som snívala o tom, že by som rodičom mohla finančne vypomôcť, ak by som pracovala v zahraničí a najľahší spôsob bol dostať sa tam cez nejaký klub. Aj som sa dostala, ale vždy sa vyskytlo niečo, prečo som musela odísť. Bohužiaľ, nikdy to nebolo z basketbalových dôvodov. Chcela som ísť na rok študovať do USA s tým, že by som dostala športové štipendium. Bola som v kontakte s asistentom trénerky z Georgetown college, no zrazu prišlo zranenie a nutná ďaľšia operácia, tak to padlo.
Kde všade si pôsobila, čo sa týka tvojej doterajšej športovej kariéry?
11 rokov som hrala tu v Leviciach. Mesiac som hrala v 3. Nemeckej lige za BC Wiesbaden. Na tzv. tryout-och som bola v tímoch 2. Nemeckej ligy Bad Aibling a Rhein Main Baskets "B" a takisto aj v tíme 1. Nemeckej ligy Rhein Main Baskets "A".
Prezraď nám niečo o tvojich doterajších najväčších úspechoch.
Čo sa týka športových úspechov, tak to je účasť na CON, potom majstrovstvá Slovenska 2006 staršie žiačky, Final Four 2008 kadetky a Final Four 2011 1. ligy žien. Za osobné úspechy vnímam hlavne to, že som napriek vážnym zraneniam neprestala hrať a bojovala.V súčasnosti si trénerkou minižiakov. Ako si sa dostala k trénerstvu a ako ti to ide?
K trénerstvu som sa dostala zvláštne :D. V podstate som v Leviciach chcela spraviť medzinárodný kemp, kde som mala prisľubených kvalitných trénerov a hráčov, ale z finančných dôvodov som to radšej celé zrušila a asi o mesiac na to sa mi ozval Maťo Sýkora s ponukou, či nechcem byť trénerkou v kempe, ktorý on každoročne organizuje spolu s Dávidom Demečkom. Takže oťukávala som sa tam a potom som sa rozhodla, že si spravím trénerský kurz, začala som sa tomu venovať viac a spýtala som sa pána Ištoka, či nevie o nejakom voľnom mužstve. Spočiatku to bolo ťažké, pretože trénovať dnešné 8-10 ročné deti nie je práve prechádzka ružovou záhradou, ale s pani Svitekovou nám to podľa mňa ide veľmi dobre a ja sa zlepšujem. Momentálne sú naši chalani druhí v oblastnej súťaži, čo nás veľmi teši.
Je ťažké spolupracovať so žiakmi? Ako sú na tom, čo sa týka tréningov a ich basketbalového progresu?
Tie decká robia progres, pokým majú disciplínu, no s tým máme ešte malé problémy, no nie neriešiteľné. Máme za sebou len ľahkých súperov okrem Serede, kde sme jeden zápas prehrali. Ťažké zápasy nás ešte len čakajú, a to s Nitrou a Galantou, ktorá je momentálne stále bez prehry. V januári hráme v Galante, takže ako taký čas na prípravu a zdokonaľovanie ešte máme. Na zápas Galanty so Sereďou som sa bola pozrieť, nech sa vieme dobre pripraviť na ich najlepších hráčov. Mojim cieľom je vyhrať oba zápasy vonku, ale reálne to vidím na jeden po veľkej dráme.
Máš vyššie trénerské ambície?
Zatiaľ nerozmýšľam vyššie, ale v budúcnosti by som chcela pôsobiť ako asistentka pri profesionálnom mužstve.
|
|
Robíš si trénerský kurz, momentálne pracuješ na jeho ukončení. Ako ti to ide a čo všetko si pre to musela spraviť?
Trénerský kurz som si musela v prvom rade zaplatiť :D, ale dozvedela som sa tam veľa nových vecí a dôležité je, že ma to baví. Samozrejme mi v napredovaní pomáhajú aj iní tréneri, za čo im ďakujem. Momentálne pracujem na záverečnej práci a keďže mám do Vianoc dosť nabitý program, ide to pomalšie, ako by som chcela, ale neobávam sa, že by som to nezvládla.
Aký je rozdiel medzi hráčkou a trénerkou?
Hráč má zodpovednosť sám za seba a musí hlavne trénovať, snažiť sa urobiť čo najlepšie to, čo mu hovorí tréner. Tréner má zodpovednosť za hráčov, tréner častokrát pomáha pretvárať charakter hráčov k lepšiemu, tréner je v podstate pedagóg aj psychológ v jednom. Musí vedieť motivovať hráčov, komunikovať s nimi, naučiť ich disciplíne na ihrisku aj mimo neho. Osobne si myslim, ze je veľmi dôležité, aby hráč trénerovi dôveroval a získať si dôveru veru nie je jednoduché.
Poznáš sa s mnohými ľuďmi, ktorí pôsobia v basketbale. S kým si rozumieš najviac?
Fuuu, toto je otázka, na ktorú momentálne neviem reagovať s určitosťou. Ale v zahraničí si najviac rozumiem s Eitelom Danielom. Tu zrejme s Jožkom Ištokom a pánom Bélikom.
Sú nejaké ďalšie oblasti, v ktorej by si sa chcela realizovať?
Ak by sa náhodou vyskytla nejaká ponuka zo zahraničia v oblasti hrania, asi by som to zobrala. Trénerka už pomaly som. Možno by som rada robila v manažmente klubu.
Čo by si chcela odkázať začínajúcim basketbalistkám?
Chlapcom či dievčatám by som chcela odkázať, že nie všetci, čo majú talent, musia byť automaticky výborní. Bez tvrdej práce a disciplíny je aj talent zbytočný. Poznám menej talentovaných ľudí, ktorí ale na sebe pracovali tvrdšie ako viac talentovaní a nakoniec sa stali lepšími/úspešnejšími ako oni. Stačí mať len akú-takú víziu, zodpovednosť a odhodlanie dokázať v živote niečo viac. Nič nie je nemožné :-)
Ďakujeme Mati Pospišovej za poskytnutý rozhovor a prajeme jej mnoho ďalších životných, športových a trénerských úspechov.
zdroj: www.leviceonline.sk, fotografie: archív Martiny Pospišovej