Prinášame Vám rozhovor s členmi tvorivého združenia Fujart s Petrom Drmlíkom a Mirom Bednárom o ich takpovediac enfant terrible amatérskeho filmu. Je ním celovečerná, čierna, svadobná videogroteska Stand by, ktorá mala premiéru v roku 2007. Slovo video je v charakteristike zdôraznené hlavne preto, lebo videokamera tu hrá dôležitú úlohu.
Princíp snímania príbehu, odohrávajúceho sa na svadbe, sa dá ľahko vysvetliť citátom z plagátu k filmu. „Kameraman Miloš Matejka zapína omylom zapnutú kameru, čím ju vlastne vypína. Keď ju následne vypína, tak ju v podstate zapína, čo sa prejavuje hlavne v obsahu svadobného videozáznamu.“ Ak ste sa už dlhší čas nezúčastnili svadobného veselia, máte možnosť priblížiť si tú kúzelnú atmosféru prostredníctvom tohto skromného dielka z klenotnice Fujartu.
A.B.: Ako a prečo vznikol film Stand by?
P.D.: Nejaký čas pred jeho vznikom hovorili ekonómovia o tom, že vplyvom celosvetovej hospodárskej krízy môže nastať na Slovensku recesia. Myslím, že Stand by je jedným z prvých znakov toho fenoménu. Okrem toho som vtedy točil svadby, mal som ich pár rozrobených a trochu mi už z toho, slušne povedané... liezlo na nervy. Už vtedy som rozmýšľal nad filmom, ktorý by sa odohrával
v svadobnom prostredí.
M.B.: Ja som v tom čase tiež točil svadbu pre jedného známeho. Väčšiu časť sa mi podarilo natočiť s malíčkom pred objektívom (nevedomky). Z toho dôvodu som sa začal zamýšľať skôr nad strasťami a nie slasťami svadobného kameramana.
A.B.: Neobávate sa, že pri sledovaní tohto filmu môže divák nadobudnúť pocit, že nemáte radi ľudí?
P.D.: Divák taký pocit mať môže, ale nemyslím si, že by som nemal rád ľudí. Aj minule som si vyšiel do mesta, zájdem za roh a tam – ľudia. A to ma potešilo.
Predpokladali sme, že si každý všimne, že postavy sú iba karikatúry niektorých typov spoluobčanov. Takže tam nevzniká veľký priestor na vážne zamýšľanie sa nad tým, kam ľudstvo smeruje a tak podobne. Aj keď, nedá sa vždy predpokladať, čo si v tom kto nájde.
M.B.: Ja mám v súkromí ľudí veľmi rád. Rád sa na nich pozerám z rôznych uhlov, z nadhľadu, aj z podhľadu. Ide o to, v ktorom okne sa práve nachádzam. Z pivničného je dobrý podhľad.
P.D.: Ale keď si v pivničnom trochu dlhšie, môžeš získať na chvíľu zdanlivý nadhľad a v neposlednom rade pivničné okno.
A.B.: Ako vyzerala práca na scenári?
P.D.: Najskôr sme sa neustále hlboko zamýšľali a potom sme to išli napísať. Človek sa počas tej práce koncentruje len na text. Raz sme písali u Mira. On zrazu vstal a odišiel. O chvíľu bol však späť. „Kde si bol?“ pýtam sa ho. „Bol som si umyť hlavu,“ znela odpoveď. Podľa tejto príhody jasne vidieť, že Miro rád pracuje s čistou hlavou.
A.B.: Ako prebiehalo natáčanie?
P.D.: Veľmi hekticky. Teraz by sme na to potrebovali viac času...aj vtedy sme na to potrebovali viac času, len sme o tom spočiatku nevedeli.
M.B.: Prípravy na natáčanie sa pre mňa začali pri smetných košoch levickej diskotéky, kde sme ráno zbierali prázdne fľaše od fajnového alkoholu, ktoré vo filme slúžili ako dekorácia.
P.D.: Hneď potom sme išli natierať kusy polystyrénu pastelovými farbami, lebo to vyšlo lacnejšie, ako kupovať pravé zákusky.
A.B.: V krátkosti, na záver by som vám chcel ešte položiť posledných päť, až desať otázok. Čo by ste nám povedali o hercoch, ktorí vo filme účinkovali?
P.D.: V prvom rade chcem povedať jedno veľké – ďakujeme. Herci hrali bez nároku na honorár, ktorý sme im nemali z čoho zaplatiť a hrali hravo, takže sme sa pri točení bavili. Keď na to myslím spätne, vážim si to ešte viac ako vtedy. Dúfam, že im to aj prinieslo radosť. Nebolo treba prikročiť ani k bežným donucovacím prostriedkom, ako varovné výstrely do vzduchu a podobne. Boli to úžasné chvíle práce s hercami ako Štefan Jurča, Roman Mihálka, Pavel Graus, Ria Meszárošová, Henrietta Rab, Petr Meszároš či Peter Szutyányi. A tiež nezabudnuteľný Tibor Horniak. Už vtedy som mal – a dodnes mám veľký rešpekt pred tým, čo robia a ako to robia.
M.B.: Samozrejme, chceli by sme poďakovať aj všetkým kamarátom, ktorí sa vtesnali do maturitných oblekov a vytvorili maličký svadobný dav.
A.B.: A čo hudba k filmu Stand by?
P.D.: No hudba... Rozhodli sme sa to založiť na hudobnej produkcii fiktívnej svadobnej kapely – Štýl ( Tomáš Gunár, Igor Potančok, Robo Meszáros a Laco Slamka), ktorej členovia hrajú repertoár všeobecne známych pesničiek a hrajú všeobecne zle. Tak sme dali za týmto účelom dohromady vtedy už nefungujúcu levickú kapelu Braygel (Emil Bernáth, Marcel Berkesi, Laco Slamka, Peter Drmlík) a bez akéhokoľvek skúšania sme nahrali niekoľko notoricky známych skladieb, ktoré sa zvyknú hrať na zábavách. Hneď na prvý pokus sme hravo dosiahli požadovanú nekvalitu, čo nás úprimne potešilo a za čo mojim spoluhráčom ešte raz ďakujem.
A.B.: Čo by ste chceli na záver odkázať našim čitateľom?
M.B.: Chcel by som čitateľom odkázať, že tú tašku, čo som si zabudol minule na lavičke v parku, už mám späť.
P.D.: Ale keby ste ju náhodou stretli, tak jej povedzte, že na ňu neviem zabudnúť.
zdroj: www.leviceonline.sk a Fujart, fotografia: www.leviceonline.sk, video: Fujart