LEVICE 7. decembra 2011 – Jeho hlas nás sprevádza takmer každým domácim basketbalovým zápasom. Jeho úlohou je dostať halu do varu, ale aj burcovať našich hráčov na palubovke. Zápasmi levického mužstva nás sprevádza už deviatu sezónu a mnohí si ich už bez neho ani nevieme predstaviť. Ako to už býva zvykom, každému sa však vyhovieť nedá. V radoch divákov sa našli aj takí, ktorí spísali petíciu „za tichú hudbu cez prestávku“.....
Ako ste sa dostali k moderovaniu a spíkerstvu, aké boli Vaše začiatky?
Úplné začiatky siahajú ešte na vysokú školu, do internátno – rozhlasového štúdia, kde som začínal ako moderátor. Mali sme reláciu vždy na určitú tému, kde sme si pozvali ľudí, nahrali sme rozhovor a zostrihali ho. Rozvinulo sa to po návrate do Levíc, keď som začal moderovať tanečné podujatia. Cez moderovanie spoločenských akcií som sa dostal k športu. Moje spíkerské začiatky siahajú do renesancie hádzanej v Leviciach. Tým, že vznikla nová hala, chlapci sa vrátili k hádzanej. Poznal som trénera, ktorého som sa spýtal, či nechce, aby som odmoderoval ich zápas. Súhlasil, a tak sa to celé začalo. Neskôr som pokračoval s futsalom, reprezentačným volejbalom, reprezentačným futsalom, a potom prišiel basketbal.
Väčšina ľudí Vás pozná z prostredia športovej haly. Ste, resp. boli ste aj aktívnym športovcom?
Moja pôvodná profesionálna orientácia je zameraná na kone. Kedykoľvek môžem požiadať o licenciu profesionálneho trénera dostihových koní, pretože kvalifikáciu na to mám. Deti ma vrátili naspäť ku koňom a to najmä posledné štyri roky. Koniarska sezóna je od apríla do septembra, a tak basketbalovú halu zamieňame za westernové kolbiská a intenzívne sa venujeme jazdeniu. Úplne šialene som ale aktívne nikdy nešportoval. Bola dlhá a úspešná éra spojená s tancom, potom prišla hokejbalová éra, ktorá vychádzala z toho, že starší syn hrával hokej. V poslednom období sa venujeme veľmi intenzívne jazdeckému športu, čoho výsledkom je výrazný úspech syna Dávida, ktorý sa stal majstrom Slovenska a Filipa, ktorý patrí medzi najlepších parawesternových jazdcov.
Sledujete aj hlásateľskú konkurenciu v halách našich súperov? Príp. športové prenosy v televízii ?
V začiatkoch bol štýl vypozeraný hlavne z nemeckej basketbalovej a hádzanárskej bundesligy, kde to funguje podobne - hudba a moderátor v rámci možností dusia súpera, dusia súperových fanúšikov, hecuje a robí atmosféru vlastným. Môj štýl je dosť osobitý a málokto to robí takýmto štýlom. Keď idem von, vždy sa snažím nájsť niečo pozitívne aj na súperovom moderátorovi.
Pripomeňme si niekoľko melódií, ktoré nás sprevádzajú ligovými zápasmi
Máte na mysli výhradne len basketbal alebo čerpáte aj z iných športov?
Viac-menej sledujem basketbal. V televízii sa stále snažím odpozorovať, čo sa robí a ako to robia kluby v iných štátoch. V tomto prípade sú asi najdostupnejšie európske basketbalové poháre a nemecké vrcholové súťaže, ale v súčasnej dobe sa už aj na internete dá pozrieť veľa zaujímavých live prenosov. Tamojší fanúšikovia sú naozaj obrovskí lokálpatrioti. Hala celý čas hučí a tlieska. Páči sa mi najmä spolupráca moderátora s hľadiskom, kde on povie číslo a hala zahučí meno hráča. Máme ešte čo zlepšovať a máme sa určite kam posúvať.
Úplný extrém v tomto dokážu robiť Chorváti. Keď som pozeral majstrovstvá sveta a hrali Chorváti, to, čo si robil moderátor v prospech domácich už naozaj hraničilo s vážnym ovplyvňovaním zápasu. Je to aj o tom, nájsť únosnú mieru, kedy fandenie neruší. Aj keď to môže byť veľmi subjektívne. Niekoho rušia určité podnety menej, niekoho viac. Hranica miery je individuálna.
O vytvorenie fantastickej atmosféry v hale sa staráte už dlho pred začiatkom zápasu, robíte zároveň aj DJ-a. Od začiatku ste si hudbu strihali a samplovali sám?
Začínal som s napáleným cédéčkom, na papieri zoznam jinglov a preklikávačky. Až neskôr to prešlo k počítaču. V princípe už od začiatku som si sám strihal hudbu. Dlho som vyberal. X-krát som dookola počúval hudbu najprv v aute, potom som si sadol k počítaču, zostrihal som to do nejakej podoby, vystrihol som časti skladieb, nasamploval ich za seba.
Medzi nimi boli aj jingle, ktoré znejú doteraz. Niektoré sú už premixované, keďže aj vývoj techniky ide ďalej a aj ľudské ucho sa niekam posúva. Ale nájsť novú dobrú hudbu, ktorá by sa dala zostrihať je veľmi ťažké. Pretože je veľa skladieb, ktoré dobre znejú v aute, ale keď ich človek pustí v hale, už to nie je ono. Veľa jinglov, ktoré boli nastrihané, zapadli prachom. Jednoducho v hale nezneli tak ako zneli inde a nespĺňali predstavy.
Viackrát som si všimla, že hrávate aj na želanie našim hráčom. Určite viete, kto čo počúva a čo sa im páči. Ako zostavujete hudbu na rozcvičku?
Čo sa týka rozcvičky, tak tá je celá hip hopová a hudbu si zadávajú chlapci sami. Hip hop jednoznačne patrí k basketbalu. Vždy je niečo, čo letí a z času na čas niekto donesie CDčko a to sa chvíľu hrá, a po istom čase sa to premieša s tými starými osvedčenými hitmi. Je to na chalanoch, je to pre nich. Oni sa potrebujú rozohrať, pripraviť takže pred zápasom je to hlavne o tom, čo chcú oni.
Mám skladbu, ktorá sa dávnejšie hrávala v rámci rozcvičky pri strečingu a nedávno sme sa k nej vrátili. Je to pesnička, ktorú priniesol do kabíny Steve Rich. Už minule som si povedal, že pri strečingu by malo ísť niečo pomalšie. V závere minulej sezóny sme mali hit, 15-minútový mix, ktorý namixoval špeciálne pre levický basketbal americký DJ. Znovu som ju teda vytiahol a oprášil.
Hudba je dosť dôležitý element a hráči ju vnímajú aj počas zápasu. Možno si to niekto neuvedomuje, ale takmer každý jeden hráč má svoj vlastný jingel na trestné hody.
Na čom sa ľudia najviac bavia, resp. na ktorú melódiu sa najviac chytajú? Dostávate spätnú reakciu aj v inej forme ako v búrlivej atmosfére, ktorú v hale spoluvytvárate?
Máme dva jingle, ktoré si fanúšikovia dokonca sami odspievajú, takže pokojne môžem nechať len hudobný podmaz. Dá sa dobre odpozorovať ako ľudia reagujú. Väčšinou je to kontakt s tribúnou oproti spíkerskému stolíku, kde sú skupiny ľudí, ktorí sa naozaj zabávajú. Niekedy je to ťažké, lebo treba skĺbiť veľa vecí dokopy. Vývoj hry, vývoj zápasu, daný okamih a rozhodnutie, ktorý z tých 150-tich jinglov pustiť v tej pravej chvíli, aby to vyburcovalo a vyhecovalo náladu. To je to, čo stále ženie človeka dopredu a núti ho neustále rozmýšľať, vnímať, pozorovať. Samozrejme, že nie vždy sa to podarí, lebo keď príde moment rozhodnutia, medzi klikom a reakciou sa stane, že hala už ide ináč, treba to rýchlo stiahnuť. Je to o hraní sa s okamihom. Niekedy môžem púšťať čokoľvek a jednoducho to nezafunguje. Vždy je potrebný nejaký okamih v zápase, kedy sa dá chytiť, kde sa dá strhnúť halu. Najlepším pocitom je, keď v závere zápasu hala stojí. To je aj pre chalanov na palubovke obrovskou odmenou. A čo sa mi páči je, že v poslednej dobe sa vždy nájdu v tíme hráči, ktorí komunikujú s hľadiskom, hecujú ľudí. To sú tiež momenty, ktoré sa dajú zachytiť a podporiť ich.
Stretávate sa aj s negatívnymi reakciami a názormi ľudí?
Niektorí fanúšikovia veľmi ťažko znášali moju aktivitu už v začiatkoch. Chceli ma vyhodiť, chceli mi zakázať prístup do haly. Vadilo to najmä ľuďom, ktorí chodili nadávať hráčom, rozhodcom a zrazu nemohli, pretože ak bola prerušená hra, halou hrala hudba.
Niektorí tiež ťažko chápu, že hudba pred zápasom hrá nahlas. Hudba hrá nahlas pre chalanov a musí hrať nahlas, lebo bedne sú otočené do hľadiska a na hracej ploche to nie je počuť tak ako na tribúne. Chalani si jednoducho želajú, aby to tak bolo. Hudba hrá pred zápasom najmä pre nich. Mnohí si myslia, že hráči to nevnímajú, ale opak je pravdou.
Minulý rok som dokonca dostal petíciu za tichú hudbu cez polčas. Bola podpísaná niekoľkými fanúšikmi, pretože sa v hlučnom prostredí nemôžu porozprávať. Ťažko sa k tomu niečo hovorí. Je to o hľadaní strednej cesty...... Na druhej strane, táto petícia mnoho ľudí pobavila.
Účasťou v dvoch ligách sa zdvojnásobilo aj Vaše vyťaženie. Stíhate to skĺbiť s Vaším zamestnaním?
Tých zápasov je podstatne viacej, viac než dvojnásobne. V českej lige hrá 14 mužstiev, v slovenskej 9. Zmenou pracovného pôsobenia je to podstatne ľahšie, lebo cestovanie po Slovensku som vymenil za Levice. Tým pádom mám aj priestor na prípravu, lebo častokrát som prichádzal na zápasy tesne pred predstavovaním a teraz je to úplne o inom, viem byť v hale dostatočne načas. Nabralo to úplne iný rozmer. Tým, že pôsobím v Leviciach, je to podstatne jednoduchšie.
Ako vyzerá Vaša príprava pred zápasom?
Mám určité rituály....... Štatistiky sú už veľmi dobre dostupné, príprava podkladov nie je problém a o súperovi sa toho dá povedať veľa. Je potrebné mať súpera naštudovaného - zistiť určité informácie, kto sú tí lídri, o ktorých treba niečo povedať. Robím si vlastný zápis o počte trojok kvôli potrebe informovať ľudí v priebehu zápasu. Príprava spočíva aj v tom, ak sa nájde nová dobrá hudba, nastrihám nové jingle, je potrebné nahádzať ich do playlistu, obmeniť hudbu cez prestávky. Ďalej je to dobitie bateriek, kontrola káblov a podobné technické záležitosti. Na každý zápas sa treba pripraviť.
Počas zápasu musíte často krát informovať ľudí vo veľkej rýchlosti. Podaril sa Vám už nejaký vtipný, či pamätný breptík?
Tým, že človek povie veľmi veľa informácii, breptík sa podarí všade. Najväčší brept mám zhodou okolností v koniarskom svete, kde som Kamenný ranč Slovenská Ľupča premenoval na Slovenský ranč Kamenná Ľupča. Je to barla, ktorej sa celkom bavíme. a v poslednej dobe to poviem radšej naschvál.
Breptík sa podarí, niekedy vymením súperov, keď informujem o výsledkoch v inej hale. Minule som si kontroloval divákov, či zareagujú a oni zareagovali. Brepty vyplývajú aj z toho, že človek chce podať strašne veľa informácii a rýchlo - niekedy som rýchlejší ako tabula ..... V zápasoch je toho, čo sa deje v jednom okamihu veľa – bod, faul, striedanie na oboch stranách.... Je to náročné na koncentráciu, na okolité vplyvy. Musím vnímať strašne veľa a vtedy sa niečo zadarí. Ja sa snažím na ne rýchlo zabudnúť, práve preto, aby sa potom nestali barličkou, pravidlom, ktoré sa opakuje. Ľudia sa na nich pobavia, je to určité odľahčenie.
V hale sa počas Vášho pôsobenia odohralo mnoho dramatických zápasov. Na ktoré z nich si najviac spomínate?
Paradoxne sa mi prvé vybavili zápasy, na ktorých som nebol. Ale určite jedným z tých zápasov bolo trojnásobné predĺženie s Nitrou, ktoré nemá obdobu. Ťažko vypichnúť niektorý. Spomínam si aj na piaty zápas s Handlovou a eufóriu, čo vypukla v hale, to bolo niečo fantastické. Vždy je to o tom, viac-menej poslednom dobrom zápase tejto sezóny. Napríklad zápas s Nitrou, so Spišskou, Děčínom - zápasy, keď to šlapalo. Osobne mám rád zápasy, v ktorých nemusím ťahať ja, keď fandí celá hala. Také boli zápasy play off.
Začiatkom novembra oslávil Váš syn Filip 14-te narodeniny. Pred zápasom dostal, ako už býva zvykom, dres s novým číslom. No kôš už neodklína ...
Filip už trošku vyrástol a nemáme hráča, ktorý by ho bezpečne zdvihol. Tým, že je už veľký, to nemá to čaro, ktoré to malo. Celá éra odklínania koša mala pre Filipa samotného obrovský význam a neskutočne ho to posúvalo vpred. Už to, že stále môže byť s hráčmi na ploche, nastupuje s nimi na každý zápas ho neskutočne posúva a celé to jeho fungovanie pri tíme môže byť príkladom pre rovnako hendikepované deti, kam až sa dá dostať napriek hendikepu. Jemu to neskutočne pomohlo, my sme vďační, že to mohol robiť. Možno dozrie čas, keď to bude robiť sám alebo sa nájde nový odklínač .....
zdroj: ms, foto: P. Štrba