LEVICE 4. augusta 2024 - Dvaja dobrodruhovia z Levíc precestovali bicyklami až do Gibraltáru. Cesta Mariánovi Pastorokovi a jeho kamarátovi do Gibraltáru trvala na bicykloch od 30. marca do 10. mája 2024, 99 percent prespávali v stane a prešli okolo 3500 kilometrov. S Mariánom, ktorý má vedený denník, kde je možné pozrieť príspevok z každého dňa jeho cesty aj s obrázkami, sme sa porozprávali o jeho nevšednej ceste.
Prečo ste si vybrali práve trasu Levice - Gibraltár?
Už dlhší čas sledujem videá a články o dobrodruhoch, ktorí sa vydali na vlastnú päsť, precestovať skrz celé štáty, kontinenty len za pomoci vlastných nôh a bicykla. Títo ľudia sa rozhodli opustiť svoju konfortnú zónu a vymaniť sa zo zaužívaného stereotypu každodenného života, len aby prežili aspoň časť svojho života tak, aby na neho do konca života radi spomínali. Tento stereotyp života začínal už doliehať aj na mňa, pretože som si uvedomil, že ako mi roky pribúdajú, nezažil som v živote nič iné, ako len kolobeh práce po stavbách od rána do večera, len aby som sa dočkal víkendu, ktorý mi s rodinou aj tak rýchlo uletel. Začal som si v hlave spriadať myšlienky, aké by to asi bolo, keby som to skúsil a vyrazil sám na bicykli, nabalený len s vecami potrebnými na každodenné prežitie, dal si nejaký cieľ, ktorý by som dokázal prekonať. Cieľ, kam by som sa chcel dostať na bicykli, mi bol hneď od začiatku jasný. Chcel som sa vyhnúť potrebám vybavovať víza, konfliktu na východe a samozrejme zimy, ktorá je na severe a najlepšie ostať v eurozóne a dostať sa čo najskôr do teplých tropických krajín. Preto mi stačilo otvoriť mapy a hneď mi do očí udrelo Španielsko, resp. najnižší bod k Afrike a to Gibraltár. Ako som sa pozeral na ten bod na mape (Gibraltár) a môj začiatočný bod Levice, uvedomil som si, že väčšinu cesty by sa dalo prebehnúť popri pobreží a popritom sledovať more a vyhnúť sa najvyšším prevýšeniam podľa topografickej mapy. Takto vznikol plán mojej cesty.
Prečítajte si aj:
- V Kalinčiakove nainštalovali servisný cyklostojan na drobné opravy bicyklov
- Chlapec v Demandiciach bicyklom narazil do odstaveného auta, utrpel vážne poranenie hlavy
- Camping Vodník v Juri nad Hronom získal 10 nových horských bicyklov (video)
Tragická nehoda v Pohronskom Ruskove, vozidlo narazilo do oplotenia a začalo horieť (video)
Ako dlho trvala Vaša príprava na cestu?
Príprava relatívne krátko, možno až prikrátko, ale realizácia o dosť neskôr. Keďže som nemal nič. Všetky veci potrebné na prežitie v prírode ako aj nový bicykel, sa mi podarilo zaobstarať do týždňa. Čo sa týka samotnej fyzickej prípravy - absolvoval som len jedinú prípravnú cestu s plne naloženým bicyklom smer Levice-Štúrovo-Levice a to len týždeň pred odchodom. Lenže od kúpi bicykla ku realizácii cesty uplynuli skoro dva roky, takže som mal v byte plne naložený bicykel pripravený na cestu. (Mal som ešte pracovné povinnosti a k tomu sa pridal úraz, ktorý bolo potrebné operovať).
Koľkí ste išli?
Môj počiatočný plán bol vyraziť sám, pretože som na začiatku nevedel nikoho z okolia presvedčiť, kto by išiel na túto strelenú cestu dlhú 3500 kilometrov na bicykli so mnou. Lenže ako čas plynul a ja som sa dal zdravotne do poriadku, podarilo sa mi tento rok v januári presvedčiť jedného kamaráta, aby šiel so mnou. Nemal to ľahké, keďže ja som už bol plne pripravený a on musel všetko narýchlo zháňať. (Cesta začínala 30.3.2024 a na Gibraltár sme prišli o 37 dní neskôr). Najprv musel kúpiť bicykel a ten kúpil cez internet. Samozrejme, to čo mu prišlo, síce vyzeralo ako bicykel, ale ťažko by to zvládlo cestu čo i len do Nitry a späť. Preto musel obratom poslať bicykel naspäť. Počkať, pokým mu vrátia naspäť peniaze a nový bicykel si kúpil priamo z predajne z Levíc.
Čo všetko ste si na cestu zobrali?
Najprv sme sa prebalili a boli preťažení. Preto sme museli časť našej batožiny po niekoľkých dňoch poslať späť z Balatonu do Levíc.
Najhlavnejšie veci ktoré si treba zobrať so sebou sú:
- bicykel, neodporúčam ísť cestou lacného bicykla, pretože sa Vám to vypomstí. My sme prešli celú cestu na bicykloch Specialized Sirrus 2.0 EQ, Specialized Sirrus 3.0
- kvalitné a nepremokavé brašne
- Prenosný kompresor (Jazdili sme na vysokotlakových gumách na 5.5bar) alebo ručná pumpa
- 1 náhradný skladací plášť plus 2x duša pre každý bicykel zvlášť a hlavne
- základne náradie a materiál na opravu defektu, imbusové kľúče, náhradne šróby (pár krát sa vytratili počas jazdy)
- stan nepremokavý a ľahký, karimatka, spacák
- prádlo: 1x malý uterák, min 2x tričko, 1x nepremokavá bunda, 1x mikina, 1x krátke nohavice, 1x plavky, 1x dlhé nohavice, ponožky a spodné prádlo podľa uváženia a hlavne nesmiete toto brať ako návod čo si zoberiete, pretože my sme brali toľko oblečenia, o ktorom sme vedeli, že budeme potrebovať do teplých krajín. Kamarát si bral aj spodky, keďže rána boli studené, ale ja som spával prevažne len v spodnom prádle. (Neberte si priveľa vecí, pretože vás váha bude brzdiť a na každom rohu sú práčovne, kde si vyperiete)
- Lieky: základné proti horúčke a chrípke, bandáže a krém proti zápalom a bolesti (Nie je nič horšie, ako keď sa Vám zapália svaly, mne sa to stalo a skoro dva týždne som liečil zapálene svaly na kolene), púder, framykoin masť, zázračná masť vyliečila mi kadejaké problémy.
- Pre milovníkov teplej stravy Ešus s malou plynovou bombou a horákom (nie je čas ani priestor rozkladať oheň), príbor - lyžica, vidlička, nožík
- Hygiena: okrem vecí na ústnu hygienu je potrebné si zobrať sprchový šampón 3v1, 1x toaleťák, 1x deodorant, 1x sprej, nie voňavku v sklenenej fľaštičke, je to zbytočná váha a tú pri šľapaní do kopcov pocítite. Najpodstatnejšia vec, bez ktorej sa denne nezaobídete, sú zvlhčené utierky, to je TOP priorita, jediná možnosť, ako urobiť každodennú hygienu pred spaním v stane.
- powerbanky min 2x 20.000mAh a k tomu náhradne káble. (neberte zbytočné žrúty energie iné ako Mobil). Energie si viete dobíjať na verejných miestach a vo FastFood-och ako McDonald, BurgerKing.... Ja som využíval na dobíjanie aj zabudované dynamo v náboji na mojom bicykli.
- Jedlo max. dve konzervy so sebou a 2l vody. Nieje potrebné brať priveľa jedla a vody, pretože na každom rohu sú obchody.
Čo určite nebrať, sú krížovky, vážne na to nieje čas po celodennom bicyklovaní, nožík na vyrezávanie a iné somarinky, ktoré by Vás mali zabaviť. My sme nebrali ani reťaz na bicykel, pretože sme sa striedali pri strážení bicyklov pri nakupovaní v obchode. Jediná vec, ktorá Vás zabaví pred a po bicyklovaní, je rozkladanie a skladanie stanu, plán cesty na zajtra, celková príprava na spanie a príprava večere.
Ako a kde ste prespávali?
Cestu sme mali nastavenú na Eko-mód. Snažili sme financie šetriť a väčšiu časť dní prespať v stane, čo sa nám aj darilo. V hoteloch, hosteloch, ubytovniach sme prespali asi sedem krát. Vždy sme to využívali ako žolíka na obdobie, keď sme nemali čas, sa dostať mimo obydlí, alebo sme potrebovali si dopriať poriadnu hygienu a preprať si veci a dobiť batérie. Raz nás do hotela vyhnal veľký dážď - v ten deň sme premokli od hlavy po päty. Spočiatku sme sa schovávali hlboko v bočných lesných cestičkách mimo našej trasy, ale časom sme sa to naučili "pichnúť" všade, kde sa dalo, či už medzi pomaranče, olivovníky pri ceste, na vrchole hory alebo do pár kríkov v širokej planine.
Máte nejaké zaujímavé zážitky z cesty? (ako pozitívne tak i negatívne)
Precestovali sme krajiny Maďarsko, Chorvátsko, Slovinsko, Taliansko, Francúzsko, Monako, Španielsko, Gibraltár. V každej krajine boli miesta, kde sme denno-denne videli krásne pamiatky, ale zažili si aj chvíle, kedy sme už mali dosť a boli sme radi, keď sme prešli do ďalšej krajiny.
V úvode prvého dňa sa nám podarilo hneď vychytať všetku smolu, kamarátovi niečo vbehlo do kolesa a vybilo mu tri špice pri Štúrove. Mne zase začala haprovať/preskakovať prehadzovačka, pravdepodobne dostala zabrať, keď som mal testovaciu jazdu vtedy ešte s vozíkom (ešte, že som si to rozmyslel a nebral ho). Hneď prvý deň a bicykle v ri... pomyslel som si. Kamarát sa chcel vrátiť, že to opravíme v LV, ale nakoniec som ho ukecal a bez špicov a s haprujúcou prehadzovačkou sme došli až na Balatón do mesta Siófok, kde sme dali bicykle na prvú a poslednú údržbu počas cesty. Deň pred príchodom na Balatón sa mi ešte stihol strašne zapáliť sval na nohe, pretože mi ho prefúklo. Celú cestu až na Gibraltár nám fúkal vietor len oproti. Zdržali sme sa tam dva dni. Zatiaľ sme pobehali po Balatóne. Kedže to bola moja prvá nášteva, bol som milo prekvapený, aké je to "more" veľké a koľko rekreačných hotelov tam je. Miestami to pripadalo ako v Bulharsku na Slnečnom pobreží. Mimo Balatón to už bolo také "slovenské" čo dedina to menšia pamiatka, starý kostolík alebo atrakcia čo láka turistov.
Zmena nastala už po príchode do Chorvátska a hlavne naše prvé veľké "nekonečné" mesto Záhreb. Niekoľko hodín nám trvalo, pokým sme sa dostali cez tú sieť ulíc a semaforov. Chodníky pre cyklistov boli obstojné, dovtedy sme chodili len po cestách. Od Záhrebu to bolo zase menej zaujímavé a začalo sa naše obdobie, kedy nastúpili len hory a popri lesných cestách plno opustených reštaurácii či domov. Pár sme ich bližšie obhliadli, bolo zaujímavé nazrieť do opustených domov, ktoré čas pohltil už pred desiatkami rokov. Prvý veľký zážitok nastal, keď sme prvý raz videli more. Bol to okamih, keď sme si uvedomili, že toto je ten čas, tá chvíľa, kedy si ako z mála slovákov môžeme povedať, došli sme na bicykloch. Dorazili sme do Rijeky, hnusné odporné priemyselné mesto, náš prvý kontakt s morom.
Na Slovinsku nemáme veľa spomienok, až na to, že za deň sa nám podarilo prejsť z Chorvátska do Slovinska a z tade do Talianska. Čiže sme prešli za deň dve hranice.
Najlepšie na Slovinsku boli hádam úplne nové cesty ale obrovské mínus bolo, že nás celú cestu tlačili kamióny dole z krajnice.
Naše prvé talianske mesto za hranicami Slovinska bolo Trieste, veľmi krásne mesto, ktoré dýchalo históriou a premávkou ako v Indii, kde lietajú stovky mopedov krížom krážom cez viacprúdovky. Od toho dňa sme začali oficiálne našu cestu popri plážach pri mori až po Benátky. Tam sme si to tiež užili a urobili si jeden deň voľna, ubytovali sa, odložili bicykle a spravili výlet po Benátkach, len škoda zlého sychravého počasia. Navštívili sme múzeá, z ktorých sa mi najviac páčilo Múzeum Leonarda da Vinci. Od Benátok po Janov som už toho začínal mať pokrk, nastala chvíľa, ktorej som sa bál, lomcovali mnou myšlienky, že to zabalím, mal som plné zuby Talianska. Nie preto, že by bolo škaredé, nebolo sa na čo pozerať, otravných cyklistov. Problém bol, že celé Taliansko malo samoobslužné pumpy, ale neprístupné toalety pre verejnosť. Nastala pre mňa doba temna, mal som tráviace ťažkosti a potrebu som mohol vykonávať len v prírode alebo v najlepšom prípade do ich preslávených "Dier". Toaleta v zemi. Ďalej sa mi pokazilo ložisko v pedále a tak som s jedným pedálom musel doraziť do 20km vzdialeného obchodu, aby som kúpil nové. V Janove k mojej zlej nálade prispelo aj zlé miesto, kde sme spali. Bola to viacmenej bažina, ráno toľko spodnej vody vystúpilo, že som mal prvýkrát potopu v stane.
Slnko na mňa zasvietilo až po prekročení francúzskej hranice. Hneď do oči bijúce krásne pieskové pláže, už to začalo vyzerať aj tropicky. Veľa pálm a hlavne veľa verejných toaliet. Prešli sme všetky veľké mestá popri pobreží. Najviac krásne a pritom najškaredšie bolo Marseille plné pamiatok ale aj neprispôsobivých občanov. Len hodinu sme išli po ulici plnej odpadkov, rozbitých vytrín a zhorených áut. Celé Francúzsko je krásna krajina, ale je tu vidieť problém s imigrantmi.
V Monaku v štáte boháčov som si zajazdil ulicami, cez ktoré jazdia formule, dokonca tam boli aj krajnice a tribúny, myslel som, že po závodoch ich demontujú, ale asi som sa mýlil. Toľko drahých áut, teda len drahých aút pokope som nikdy nevidel. Bolo mi nepríjemne, celú cestu som mal nepríjemný pocit, že by som náhodou poškodil, poškriabal s plne naloženým bicyklom nejaké vozidlo a do smrti splácal jeden blatník s Rolls-Royce. Cesty tam boli príliš tenké s hustou premávkou.
V Španielsku sme mali tak krásny čas, keď sme okolo po druhej poobede dorazili do Barcelony, ale toľko semaforov, čo sme vystáli, nás časovo tak posunulo, že len pred deviatou večer sme ju, opustili a nevedeli sme si nájsť žiadne miesto na spanie, pretože sa už pomaly začalo stmievať a bezcieľne sme brázdili cestu do neznáma. Po hodine sa nám podarilo nájsť malú súkromnú pláž s chatrčou a v nej bol mladý chalan, mohol mať maximálne do 25 rokov. Kamarát ako predvoj išiel za ním prvý, ja som ostal pozadu predsa len už výzorom zarasteného bezdomovca by som ho len odplašil. Po pár minútach sa kamarát radostne vrátil s tým, že máme kde spať. Dostali sme priestor v uzavretom altánku. Hostiteľ nás ponúkol plechovkou koly, spravili sme si spolu selfie, poďakovali a hneď skoro ráno vyrazili ďalej na cesty.
Od Valencie to už začalo vyzerať pusto, miestami ako na inej planéte. Zem bola biela, niekde oranžová ako na Marse, stromy, zeleň nikde, len vyprahnutá zem. Španielsko je celkovo špinavá krajina. Všade sú odpadky po cestách po poliach v národných parkoch, všade kde sme boli mimo turistických zón bola špina a bordel. Je to vlastne prvá krajina, kde som dostal prvý defekt. Dokonca v jeden deň som ich dostal tri. Keďže sme nelepili duše, pretože to nemalo zmysel 5.5bar si vždy našlo cestu a sfukovalo, tak sme rovno menili celé duše. Nastala kríza, či vôbec dorazíme do ďalšieho cyklo obchodu. Posledný týždeň, posledné kilometre som dostal všetky defekty za celú jazdu. Bolo ich päť a rovno som vymenil aj celé plášte, pretože boli plné zapichaných železných pilín, ktoré boli všade po cestách.
V jednu noc sme sa utáborili v odvodňovacom koryte, ktoré ústilo 2km ďalej do mora. Koryto bolo už plne zarastené a bolo jasné, že voda tam neprúdila roky, ale čo tam prúdilo bolo plno mládeže. V noci o polnoci prišiel nejaký muž v nálade a svietil nám do stanov. Komunikácia s ním nikam neviedla, pretože jedine čo celý čas hovoril bolo AQUA AQUA. Samozrejme, všetci vieme, že to znamená voda a tak celú noc sa nám snívali sny o tom, ako nás zaplavilo a podobné sny o vode. Ráno sme sa zobudili suchý ale s divným pocitom po včerajšej noci.
V meste Malága sme tiež mali problém, dostať sa z neho. Až v neskorú hodinu s nervami na krajíčku sme sa okolo polnoci utáborili. Ráno som vedel, že toto je ten deň D, deň kedy budem na Gibraltári. Ráno som už nebalil ani stan ani karimatku, nechal som ho rozložený pre niekoho, kto si ho bude chcieť vziať. Mierne už doliehala na nás ponorková choroba, ale v ten deň sme to dali.
V Algecirase som stretol milého pána bez domova. Bolo mi ho ľúto, veľmi pýtal čistú bagetu nech mu kúpim, tak som mu kúpil jesť a dali sme si po jednom pive a potom sme sa rukami nohami dorozumievali.
Gibraltár je krásny poloostrov, ktorý od Španielska oddeľuje letisko. Na Gibraltár sa chodí priamo krížom cez letisko, kde je semafor pre ľudí, ktorí si denne vystoja aj hodinu niekoľkokrát denne na červenú.
Ako ste absolvovali cestu naspäť?
Vedeli sme, že časovo ani finančne to už nie je možné, aby sme sa vrátili späť na bicykloch o ďalších skoro 40 dní neskôr, tak sme sa zhodli, že najlepšie a najrýchlejšia cesta domov bude letecky. Po tom, ako sme sa dostali na Gibraltár a tam sme sa ubytovali, museli sme na druhý deň prejsť ešte posledné kilometre do mesta Algeciras. Tam sme sa ubytovali na dve noci blízko vlakovej stanice, kde sme zatiaľ zháňali krabice na bicykle. Ja som ešte kúpil váhu z bazáru a nový vak do lietadla aby sme sa vedeli navážiť. Váhu som nechal na hoteli. Deň odchodu sme sa so zabalenými krabicami ponáhľali na vlakovú stanicu. Samozrejme, vlakové spoje v Španielsku sú skoro žiadne a vlaky meškajú. Hneď prvý vlak v to ráno, jeho prvá zástavka Algeciras meškal, druhý vlak by sme neboli stihli načas, keby ho nebol revízor meškajúceho vlaku pozdržal. Potom nás už čakali len dve cesty s metro na letisko v Malága. Odtiaľ sme leteli letecky do Budapešti a z tade autom do Levíc. Celá cesta domov trvala necelý deň s tým, že sme na letisku ešte prečkali niekoľko hodím do odletu, ale cesta tam nám trvala celých 37dní.
Aký to bol pocit, prísť do cieľa?
Neuveriteľná úľava a spokojnosť. Pocit, ktorý sa mi zaryl pod kožu a spomienky, ktoré budú so mnou do konca môjho života. Neľutujem cestu, zmenila mi zmýšľanie a pohľad na život, ktorý žijeme len raz. Zažil som toľko vecí, viac dobrých ako zlých a stretol sa s rôznymi ľuďmi, ktorí nás po ceste zastavili, porozprávali sa s nami, pozvali nás na kávu či kúpili drobnosť a podelili sa so svojimi zážitkami, čo oni zažili.
Aké boli pocity, keď ste prišli naspäť z cesty domov?
Najprv som si to poriadne neuvedomil, že už je koniec, pretože som vyčerpaný prišiel domov v skorú rannú hodinu. Až po prebudení vo vlastnej posteli som si začal uvedomovať, že je koniec a vtedy mi prišlo strašne smutno. Cesta, ktorá nám trvala od 30.3.2024 až do dňa, kedy sme prišli domov 10.5.2024 bola cestou života a tá Vám zmení zmýšľanie. Kde sú v živote priority a kde prioritou nie je naháňanie sa za peniazmi, ale prežiť pestrý život po boku rodiny a so zážitkami, na ktoré budem v starobe rád spomínať.
Plánujete podobnú cestu?
Samozrejme, toto bol len začiatok mojich šialených nápadov. Už na rok mám naplánovanú cestu na koniec Číny. Plánujem kúpiť zachovalú Felíciu, ktorú polepím menami ľudí, ktorí ma podporujú a dorazím s ňou až na koniec Číny. Mám v pláne tiež pochod SNP,
prejsť vlakmi skrz celé Japonsko či cestu stopom pozdĺž severnej Ameriky.
Ak by bolo možné, tak by som minimálne každý druhý rok absolvoval nejakú dobrodružnú výpravu po svete, ale k tomu potrebujem ďalších šialených dobrodruhov, ktorí by sa po prečítaní tohto článku radi ku mne pripojili.
Mám vedený denník, kde si môžete pozrieť príspevok z každého dňa mojej cesty aj s obrázkami: https://www.facebook.com/profile.php?id=61561690713510
foto: Facebook Na cestách do sveta
KVALITNÝ NÁBYTOK, SVETLÁ A SVIETIDLÁ, ZNAČKOVÝ ALKOHOL, KÁVA - NÓRSKA KOZMETIKA - PRE DOSPELÝCH - ŠPORT A VÝŽIVOVÉ DOPLNKY - ŠKOLSKÉ POTREBY - ŠPERKY - ZĽAVY A AKCIE
