LEVICE 29. apríla 2013 - Staré kasárne, chátrajúca budova v centre mesta, prežili revolúcie a dve svetové vojny, slávu vojenských ťažení aj smutné obdobie holokaustu. Nedokázala však odolať záujmom novodobých „developerov“. Jej dôležitosť pre mesto a medzinárodný význam nám pripomínajú už len zažltnuté fotky a záznamy z archívov.
Kasárne Maďarskej kráľovskej domobrany (Honvédske kasárne, neskôr Kasárne Jana Žižku, Kasárne M. R. Štefánika) postavila v roku 1870 pre 61. tekovský prápor stavebná firma Františka Sisáka. Areál kasární tvorili tri samostatné budovy. Mesto si na ich vybudovanie vzalo úver z Levickej sporiteľne. Honvédi (obrancovia vlasti) bol čestný názov pôvodne dobrovoľníkov – účastníkov maďarskej revolúcie proti Viedni v rokoch 1848 a 1849. Po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní roku 1867 ich však obnovili ako pravidelnú armádu. Prvým veliteľom bol mjr. Ján Várady. Krátky čas tu bol umiestnený aj prápor zo Šiah. V roku 1889 boli kasárne sídlom 14. uhorského pluku a v tom istom roku, keďže kasárne už kapacitne nestačili, bol pluk premiestnený do Nitry.
V roku 1897 prebehla rozsiahla rekonštrukcia objektov kasární, kedy budovy rozšírili a zväčšili. Časom sa tu vystriedalo niekoľko záložných a peších plukov. Stála posádka míňajúca žold v obchodoch a hostincoch bola pre mesto prínosom. Kasárne sa natoľko zapísali do povedomia Levičanov, že sa objavili aj vo viacerých ľudových piesňach. Po vypuknutí 1. svetovej vojny začiatkom augusta 1914 boli levickí chlapci postupne odvážaní na balkánsky front na územie Srbska, kde sa zúčastnili troch ofenzív. Je to zvláštne a nie celkom pochopiteľné, že Levičania privítali vypuknutie vojny s veľkým nadšením. Stovky akčných študentov vyzbrojených národnými zástavami a hlasným skandovaním „ nech žije kráľ a vojna !“ budili v meste rozruch. Zamerali sa hlavne na kasárne, kde národnými piesňami, ba dokonca ohňostrojom oslavovali miestnu posádku.
V roku 1915 vzniká v budove kasární osobitné školiace stredisko pre vojakov. Rozpad Rakúsko-Uhorskej monarchie vyvrcholil koncom októbra 1918. Počas obsadzovania novovzniknutého Československa, a to najmä územia Slovenska československým vojskom, neustále dochádzalo k ozbrojeným zrážkam s Maďarmi. V Leviciach sa zdržiavali v lete 1919 vojská Maďarskej republiky, ktoré mali sídlo v kasárňach. Posádke a bojom velil major Pálmay Ernest, ktorému v roku 1939 po Viedenskej arbitráži a znovupričlenení Levíc k Maďarsku odhalili pamätnú tabuľu na priečelí kasární. Posádka kasární sa po bojoch s československým vojskom a českými legionármi zdemoralizovala a z kasární zutekala. Po vzniku Československej republiky kasárne slúžili banskobystrickému záložnému praporu, práporu nitrianskemu tzv. tatranského pluku.
V tridsiatych rokoch 20. storočia v levických kasárňach bývali československí vojaci 3. cyklistického pluku pod vedením pplk. Jána Dokupila. Po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 sa do kasární vrátili maďarskí vojaci. Zriadili v nich Štátnu policajnú školu, v roku 1939 tu bola hasičská zbrojnica, aj sídlo mládežníckej organizácie Levente.
Smutnou kapitolou dejín mesta bolo konečné riešenie židovskej otázky počas druhej svetovej vojny. Na jar 1944 bolo v Leviciach zriadené geto, kde boli sústredení židovskí spoluobčania s cieľom ich fyzicky zlikvidovať. Geto bolo zriadené v už vtedy starých kasárňach. Mose Hoch, levický žid, ktorí prežil nacistické besnenie vo svojej knihe „ A útechu nenájdeš “ na levické geto v kasárňach spomína takto: „Našu rodinu rozdelili: ja som musel odísť do kasárne a mojich drahých - matku a zvyšok mojej rodiny s Martou spolu s ostatnými levickými Židmi sústredili do židovskej školy. Odtiaľ ich v krátkej dobe previezli do výrobne tabaku, kde už bolo celé levické židovstvo. Ale ešte pred tým nám pobrali všetky klenoty a cennosti. Do geta sme si toho veľa zobrať nemohli. Veci nám ostali v bytoch, ale niečo sme si stihli uložiť u známych z kresťanských rodín. Takto sa celý náš život rozpadol na kusy. Život v kasárenskom gete nebol ľahký, veľa ľudí sa tlačilo v malých priestoroch. Boli tu hlavne vidiecki Židia: zo Želiezoviec, z Lužian, z Kalnej a z ďalších okolitých dedín. Bolo nás tam jednoducho veľmi veľa. Spávali sme na zemi, na slame a hygienické podmienky boli zlé. Dostávali sme len trochu teplej stravy a našťastie sme mali ešte aj nejaké jedlo z domu. Bolo veľmi nepríjemné to, že muži, ženy a deti sa spolu tlačili v kasárenských izbách. Ale spolupatričnosť medzi nami bola úžasná a nikdy sme sa nehádali. Všetci sme si pomáhali, ako sme len vedeli a vychádzali sme spolu v pokoji a v porozumení. Nebolo rozdielu medzi chudobnými a bohatými. Nebezpečenstvo a žiaľ nás všetkých stmelili. Tu sme boli všetci súrodencami. Potvrdilo sa staré porekadlo, že Židia vo veľkých nebezpečenstvách vždy nájdu jeden druhého, zo srdca si pomáhajú a sú jednotní v nešťastí a v žiali. Smutné tragické udalosti začali naberať rýchly spád. Do geta priviedli aj tých levických Židov, ktorí mali dovtedy výnimku. Boli to vysokopostavení vojenskí dôstojníci, ktorí boli v období prvej svetovej vojny vyznamenaní za hrdinstvo. Naložili nás do vagónov spolu s ostatnými Židmi a všetkých nás vypravili na našu osudnú cestu, ktorej konečnou zastávkou bol Auschwitz.„
Pri prechode frontu v decembri 1944 bola budova kasární vážne poškodená. Po vojne budovu kasární ešte využívali mestské inštitúcie, úrady, učňovská škola a československé vojsko.
Historicky cenná a významná budova nám roky chátrala, opustená, akoby bez majiteľa, strašila v centre mesta a jej rozpadávajúce sa múry ohrozovali okoloidúcich. Investor už asi na svoj pôvodný zámer zrekonštruovať tento rozsiahly komplex na polyfunkčný objekt zabudol...
Od 28.4.2013 sa začali búracie práce Levických kasární...
zdroj a fotografie: Csaba Tolnai, fotografia z búracích prác: Kristína Ivkovičová