Určite ho poznáte z televíznej obrazovky, je to však taký istý obyčajný človek, s podobnými radosťami a starosťami, s akými sa stretáva azda každý z nás. Odlišuje sa však niečím výnimočným. Žije v Leviciach, no neujde mu ani jedna zaujímavosť z okolia Levíc, Šiah, Želiezoviec, Zlatých Moraviec, Novej Bane a občas aj Banskej Štiavnice. Je to človek so zaujímavou redaktorskou minulosťou ale aj súčasnosťou, ktorý pokladá regionálne spravodajstvo za filozofiu svojho života. Tento región spravodajsky pokrýva s takou zanietenosťou a sebazaprením, že redaktori z ostatných regiónov Slovenska mu len ticho závidia. Reč je o redaktorovi Televízie Markíza Karolovi Mindákovi, s ktorým sme sa porozprávali o jeho minulosti, súčasnosti, o jeho strastiach, ale aj radostiach...
Študovali ste masmediálnu komunikáciu. Túžili ste už vtedy po kariére novinára?
Písané či hovorené slovo mi bolo vždy blízke. Slohové práce či literatúra, to bolo to, čo ma už na základnej škole od malička bavilo. Práve preto som po skončení základnej školy začal študovať na Strednej knihovníckej škole v Bratislave. S písaním a novinárskymi útvarmi som teda problém nemal, ale žeby som už vtedy túžil vyslovene po kariére novinára, to nemôžem povedať. Časy mojej strednej školy, to bolo obdobie hlbokej totality a štúdium žurnalistiky nebolo príliš bežné. Uvažoval som skôr o kariére právnika.
Čo vás teda motivovalo študovať masmediálnu komunikáciu?
Na štúdium práva som sa nedostal a po skončení strednej školy som začal pracovať v bratislavskom týždenníku. Pre 18-ročného chlapca, čerstvého maturanta, to bola vysoká škola zodpovednosti a profesionality. Bolo treba zvládať veci, ktoré už dnes mnohí mladí novinári nepoznajú. Redigovanie textov, editovanie, ich prepisovanie na písacom stroji... Klasické „zalamovanie“, návštevy tlačiarne a stresy s tým spojené vo mne dodnes vyvolávajú nostalgické spomienky. Takže keď som začal študovať na vysokej škole, bol som už ostrieľaný dlhoročný novinár. Spočiatku som študoval publicistiku na banskobystrickej Univerzite Mateja Bela, potom masmediálnu komunikáciu v Trnave. Praktických skúseností som mal v tom čase už dostatok, takže škola v mi v podstate neponúkla nič nové ani prevratné.
Pochádzate z Bratislavy. Ako ste sa dostali do Levíc?
Pochádzam síce z Bratislavy, ale celé detstvo a časy stredoškolského štúdia som prežil v Stupave, mestečku blízko hlavného mesta. Ešte počas práce v spomínanom týždenníku som sa spoznal s mojou terajšou manželkou, ktorá pochádza z Levíc. V tomto meste som aj vojenčil, no a tu sme sa aj usadili. Tu sa nám aj narodili obe deti.
Určite máte z novinárskej práce mnoho spomienok. Vedeli by ste si spomenúť na tie najkrajšie, ako i na tie najsmutnejšie?
To áno, príhod počas mojej viac než dvadsaťročnej novinárskej kariéry bolo neúrekom. Smutných i veselých. Tu by som v prvom rade chcel zdôrazniť, že práca s ľuďmi nie je jednoduchá. Novinár musí byť aj psychológom, občas aj kriminalistom, právnikom či spovedníkom. Rád spomínam na všetky príbehy, pri ktorých sa vďaka mojej reportáži pomohlo. Slováci majú zvláštnu vlastnosť. Keď si prečítajú v novinách alebo pozrú v televízii príbeh nešťastného človeka, najmä dieťaťa, dokážu sa zmobilizovať a pomôcť. Pravdaže, bolo aj mnoho nepríjemných situácií, no ľudský mozog má zvláštnu vlastnosť potlačiť zlé spomienky tak, že vám v hlave ostanú iba tie príjemné Rád spomínam napríklad na chvíle, ktoré som strávil s najchudobnejšími obyvateľmi v africkej Keni. Vďaka slovenským lekárom, ktorí tam pôsobili, som mal možnosť prežiť s nimi v Nairobi dramatické chvíle v najbiednejších štvrtiach biedy – slumoch. Boli to otrasné, ale aj krásne situácie. Po návrate domov som si uvedomil, aké malicherné problémy tu často riešime.
Mohli by ste si spomenúť, na ktorú veselú, ale i smutnú reportáž z levického regiónu najviac spomínate, alebo vám najviac utkvela v pamäti?
Jednou z najsmutnejších reportáží bola tá o dievčine z Veľkých Ludiniec, ktorá v mladom veku mala nádory na celom tele, chodila na chemoterapiu a vážila iba neuveriteľných 31 kíl! Mohla iba snívať o bežných veciach, ktoré sú pre väčšinu z nás samozrejmosťou, napríklad o teplej izbe, pretože jej matka nemala peniaze na kúrenie. Po odvysielaní reportáže sa zmobilizovalo celé Slovensko, dokonca aj herci zo SND a urobila sa veľká zbierka pre dievčinu. Jej zdravotný stav sa síce nezlepšil, ale odvtedy žije v dôstojnejších podmienkach. Rovnako som mal zimomriavky aj pri nakrúcaní reportáže 89-ročnej starenky, ktorá s mimoriadnou odhodlanosťou vychovávala svojho 11-ročného pravnuka. Keďže rodinu rozdelil alkohol, chlapca zverili do prababičkinej opatery. To bol príbeh, ktorého nakrúcanie sa neobišlo bez emócií.
Určite ste mali alebo máte ciele a predsavzatia vo svojej kariére. Môžete povedať, či ste všetky dosiahli, alebo sú také, po ktorých ešte túžite?
Nikdy som sa na svoju prácu nepozeral z hľadiska dosiahnutia nejakých mimoriadnych cieľov. Jednoducho som prinášal informácie o tom, čo prináša život. Pôsobím v tomto regióne, takže mapujem život a udalosti v mojom širokom okolí. Som vďačný za to, že môžem pracovať a beriem to, čo mi život ponúka. S jeho radosťami aj strasťami. Ale človek nikdy nevie, a ako sa vraví – nikdy nehovor nikdy!
V súčasnosti pracujete ako redaktor TV Markíza. Ako ste sa do tejto televízie dostali a s akými ambíciami ste do televízie prišli?
V Markíze pracujem piaty rok a predtým som dlhé roky pôsobil vždy iba v printových, teda tlačených médiách. Naposledy v známom denníku, kde som strávil dlhých 12 rokov. Dostal som sa však do akéhosi zvláštneho obdobia stagnácie. Cítil som potrebu niekam sa posunúť, ale nebolo kde. Mal som pocit „vyhorenia“, stratil som chuť nachádzať stále nové a nové témy a cítil som, že je najvyšší čas zmeniť to. Keď som sa dopočul, že TV Markíza rozširuje rady regionálnych redaktorov, po dlhom váhaní som sa vybral na konkurz. Pre človeka z tlačených médií, ktorý dovtedy nemal skúsenosti s hovoreným slovom, to nebolo jednoduché a konkurencia bola veľmi silná. Moja túžba po zmene však bola taká silná, že som zmobilizoval všetky svoje sily a konkurz som zvládol. A vedenie televízie som zaujal. Prijali ma a bol som prekvapený, keď som sa dozvedel, že ma uprednostnili pred ľuďmi, ktorí už mali skúsenosti s televíznou prácou. Som za túto príležitosť vďačný.
Museli ste pred Vaším nástupom na post regionálneho redaktora pre TV Markíza absolvovať nejaké školenia, ako vystupovať pred kamerou a pod.?
Pred nástupom do televízie som absolvoval klasický konkurz a po samotnom prijatí som strávil týždeň na stáži priamo v markizáckej redakcii spravodajstva v Záhorskej Bystrici, kde televízia sídli. Prešiel som dôkladným školením hlasovej pedagogičky pani Ľudmily Machatsovej, ktorej "rukami" prejdú pred nástupom na obrazovku všetci redaktori aj moderátori televízie. Sympatická pedagogička, ktorá učí rozprávať aj študentov herectva na VŠMU, nás učila správne artikulovať, čítať texty a až keď sme prešli jej výukou, mohli sme pripraviť samostatne prvú reportáž. Samozrejme, okrem toho som sa oboznamoval aj so všetkými ostatnými nástrahami televíznej práce.
Ako vníma najbližšie okolie vaše pôsobenie v médiách?
Je to práca ako každá iná, len náročnejšia na čas. Rodina si už zvykla na nepravidelný časový režim mojej práce, kde človek nikdy nevie, kedy treba rýchlo bežať k nejakej udalosti. Či je noc, alebo sviatok. Ale v televíznej práci robím v podstate to isté, čo som robil ako novinár v tlačenom denníku, iná je len forma a odprezentovanie informácie.
Bolo vám bližšie písanie do novín, alebo televízne spravodajstvo?
Myslím, že je to o zvyku. Vždy mi bolo bližšie skôr písané slovo, ale to sa mi zíde aj pri písaní scenárov k reportážam pri mojej terajšej práci televízneho reportéra.
Aké sú vaše ambície a predsavzatia v súkromnom živote?
Príliš vysoké ciele si nekladiem. Kedysi som si zvykol dávať predsavzatia na začiatku roka, ale poznáte to, ako väčšina iných, ani ja som ich nikdy nedodržal. Tak som s tým prestal. Mám však zopár mét, ktoré by som chcel v živote dosiahnuť, ale prezrádzať ich radšej nebudem.
Ako trávite voľný čas aké sú vaše hobby?
Voľný čas najradšej trávim s dobrou knihou. Pokiaľ ide o literatúru, som pomerne náročný, ale našťastie, doba prináša veľa nových kvalitných titulov. Obľubujem realistické diela a od mladosti ma zaujíma tvorba anglického románopisca J. A. Cronina o ťažkom živote ľudí v priemyselných oblastiach Anglicka v 30. rokoch minulého storočia. No a vo voľnom čase rád posedím s dobrými priateľmi pri opekačke, alebo len tak, pri poháriku vína a príjemnom rozhovore.
Chceli by ste, aby sa vaše deti takisto stali reportérmi, alebo už viete, v akej sfére by sa chceli angažovať?
Moje deti sú už dospelé a obaja študujú na vysokej škole. Syn študuje ekonómiu a verejnú správu, dcéra kulturológiu, takže smer, ktorým sa chcú uberať, majú zhruba vytýčený. Čo však budú robiť po skončení štúdia, je zatiaľ otázne. Ku kariére redaktora alebo reportéra zatiaľ neinklinuje ani jeden z nich.
Spomenuli ste, že ste vojenčinu trávili v Leviciach. Spomínate si na nejakú veselú historku z toho obdobia?
Príhod, viac či menej vtipných, bolo určite viac... Ale spomínam sa na chvíle, ktoré som strávil počas môjho vypomáhania na ošetrovni. Nikdy nezabudnem na neuveriteľný strach istého spoluvojaka – absolventa vysokej školy – pred injekčnou striekačkou. Vždy, keď mu išiel lekár odoberať krv, alebo mal pichnúť injekciu, takmer dvojmetrový vojak okamžite stratil vedomie. Teda zakaždým, keď prišiel na ošetrovňu na terapiu injekciou, už sme všetci vedeli, že ho musíme vopred podopierať...
Ďakujeme Karolovi Mindákovi za poskytnutý rozhovor a prajeme mu veľa šťastia v jeho kariérnom, ako i v jeho súkromnom živote.
zdroj: www.leviceonline.sk, fotografie: archív Karola Mindáka
