Aké boli Vaše basketbalové začiatky?
Basketbal hrával môj otec spolu so svojim mladším bratom, ktorý bol môj krstný otec. Chodieval som sa pozerať na zápasy môjho krstného otca a už tam ma tento šport začal baviť. Keď som potom chodil do štvrtej triedy na základnej škole a do našej triedy prišiel pán Repka s možnosťou hrať basketbal, nezaváhal som. Samozrejme, okrem basketbalu som skúšal aj iné športy: džudo, či volejbal, no ani s jedným z nich som nevydržal dlhší čas.
Počas strednej školy som dostal možnosť ísť na výmenný študijný pobyt do Spojených štátov amerických a práve tento pobyt mi dal veľmi veľa. V USA sa trénuje úplne inak, ľudia to tam prežívajú rozdielne, ako tu. Veľmi dôležitý bol pre mňa fakt, že som sa naučil hrať na viacerých postoch. Na Slovensku som hral vždy na poste vysokého krídla, no v USA som hrával aj pod košom.
Mali ste, príp. stále máte nejaké vzory?
Myslím si, že každý športovec má nejaký vzor. Už od mojich mladých čias ním bol Michael Jordan, zo slovenských hráčov to bol určite môj krstný otec Ján Klein.
Vrcholový šport sprevádzajú aj zranenia. Určite táto nepríjemnosť neobišla ani Vás...
Počas mojej hráčskej kariéry som mal veľa zranení, no to najťažšie prišlo, keď som mal tridsať rokov. Stalo sa to tak, že som zle dopadol na koleno. Už počas zápasu som videl, že je zle. Mal som slzy v očiach, všetko sa mi premietlo pred očami. Celý život hráte basketbal a teraz sa vám stane niečo takéto. Bol som vo veku, keď sa človek dostane na istú hranicu či pokračovať, alebo nie. Myslel som, že je koniec s basketbalom. No povedal som si, že nie som prvý ani posledný. Už krátko po operácii som začal trénovať naplno, či už koleno vydrží alebo nie. Chvalabohu, koleno drží doteraz.
Dosiahli ste už vrchol vo Vašej basketbalovej kariére? Máte ešte nejaké ciele spojené s basketbalom, ktoré by ste chceli dosiahnuť?
Tak ako asi všetci hráči aj ja mávam každý rok ciele - minimálne byť s mojim klubom v lige prvý. Hral som v zahraničí, dostal som sa do národného tímu, čo je strop pre každého športovca. Nebol som na veľkých podujatiach, čo mi určite chýba, ale myslím si, že teraz sú tam na to už mladší hráči. To, že som bol v národnom tíme, bolo pre mňa asi vrcholom.
Chceli by ste svoju kariéru ukončiť v Leviciach? Keby prišla zaujímavá ponuka, napríklad z Čiech, rozmýšľali by ste o nej?
S rodinou je to dosť náročné. Hral som v Dolnom Kubíne, bolo to v čase, keď sme už mali malého Riška. Poviem vám, je to veľmi ťažké, keď dieťa vyrastá bez vás. Teraz mi je dobre doma. Som tu štvrtý rok, som s rodinou. Keby prišla nejaká ponuka zvonka, musela by byť veľmi zaujímavá, aby som mohol zobrať celú rodinu. Starší syn teraz chodí do škôlky, pomaly pôjde do školy. Teraz som naozaj rád, že môžem byť doma. Tá ponuka by musela byť po finančnej stránke veľmi dobrá.
Ako by ste charakterizovali problematickú sezónu 2010/11? Máte za sebou už viacero extraligových sezón. Spomínate si na podobné komplikácie z minulosti?
Ak sa dobre pamätám, začalo to s rozhodcami. Už na začiatku sezóny nechceli pískať a nakoniec aj došlo ku štrajku. Rožňava sa do súťaže neprihlásila, v jej priebehu odstúpil Pezinok. Podobné problémy, najmä finančného charakteru niektorých klubov však boli vždy. Väčšinou sa všetko dohralo a dohodlo medzi hráčmi. To sa udialo aj minulý rok v Leviciach, keď po kríze mal problémy asi každý. Ale dohrali sme, to je dôležité. V sezóne zvykli odstúpiť kluby, alebo sa vôbec neprihlásiť do súťaže, no s rozhodcami nikdy problém nebol. Takúto sezónu si naozaj nepamätám. Toto nie je dobré pre šport a ovplyvnilo to pohľad zvonka na celkový basketbal na Slovensku. Je to veľké negatívum.
Ak by sme porovnali ostatné mužstvá v lige, v čom je najväčšia slabina levického mužstva. Na čom treba najviac popracovať?
Jediná vec ktorú vidím, je zohratosť tímu. V mužstve sa obmieňalo veľa hráčov. Odišli dvaja, ktorí tu boli od leta a prišli štyria noví hráči, rovnako aj nový tréner. Každý tréner má svoj systém, či už je to systém obrany alebo útoku. Hráči sa musia spoznať s trénerom a aj medzi sebou navzájom, a to chvíľu trvá. To je asi jediná slabšia stránka celého levického tímu. Z toho vyplývajú tie nevyrovnané výkony hlavne vonku. Ťažko sa motivuje proti slabším tímom, ako je to proti tým lepším. Hrával som v Dolnom Kubíne, kde nás mnohí odpisovali a dotiahli sme to až na play-off. Vyhrali sme v silnej Nitre, na palubovke Lučenca, ktorý bol vtedy majstrom. Hráči sa jednoducho viac motivujú proti lepším hráčom a laxne sa pristupuje k zápasu, ak hráte so slabším súperom.
Zaujíma nás aj druhá stránka, o čo sa môže tím oprieť? Ktoré sú silné stránky levického mužstva?
Tri – štyri tímy v lige sú dosť vyrovnané. Do prvej štvorky patríme aj my. Máme veľkú výhodu, že máme 11 hráčov, ktorí môžu hrať 40 minút. Máme silnú lavičku, silnú základnú päťku. To je veľmi dôležité. Lebo ak sa niektorý z hráčov zraní alebo nemá svoj deň, vieme ho nahradiť ďalšími hráčmi, čo je veľmi veľké plus.
Ako vidíte naše šance v play-off?
Po doplnení tímu sú na nás kladené veľké požiadavky. Máme „mančaft“ na to, aby sme boli určite v prvej trojke po play-off. Musíme urobiť dobré výsledky, aby sme sa umiestnili minimálne do štvrtého miesta po základnej časti a využiť tak výhodu domáceho prostredia. Od toho sa bude odvíjať ďalšie smerovanie. Určite chceme ísť do finále, no najskôr musíme prejsť cez prvé kolo.
V mužstve máme 5 legionárov z Ameriky aj z Balkánu. Akí sú?
Američania, špeciálne čierni Američania držia spolu ako jedna komunita, ak sú dvaja, alebo traja. Je to ale úplne normálna vec. Do tímu určite zapadli. Priniesli atraktívnejší americký štýl basketbalu, ktorý sa páči aj divákom. Vedia dobre skákať a sú aj väčšími šoumanmi ako Európania. Oni sú na ihrisku hercami, a práve to ľudí baví. Na našich Balkáncoch tiež vidieť, že je to bývalá basketbalová krajina. Oni sú horkokrvní, vedia vybuchnúť avšak nemyslia to zle. Určite však priniesli kvalitu do tímu i do slovenskej ligy.
Čím si vysvetľujete taký obrovský divácky záujem o náš basketbal?
Určite je to našou hrou, novými hráčmi, ale aj reklamou. Náš generálny manažér Ľuboš Pohánka sa veľmi snaží, robí akcie, čo je super pre ľudí. Ľudí láka aj skutočnosť, že máme naozaj dobrý tím. Ja to pripisujem ešte aj tomu, že hráme jedinú extraligu v levickom okrese. Bolo by smutné, keby ľudia nechodili. Máme zdravú divácku základňu, ktorá robí veľmi dobrú atmosféru. Náš fanklub jazdí s nami aj na zápasy na pôde súperov. Ľudí určite priťahuje aj prostredie peknej veľkej haly. Myslím si, že keby sa spravili aj tribúny za košmi, bolo by to ešte lepšie. Na posledných zápasoch nebolo vidieť schody, ľudia stáli hore dookola, proste všade. Je to súhrou reklamných akcii klubu ale aj našimi dobrými výkonmi.
Ako trávite Váš voľný čas? Ako najradšej relaxujete?
Popri tom že hrám, ešte robím. Preto je môj voľný čas strašne obmedzený. Mám voľnú len nedeľu a snažím sa byť s rodinou. Keď je teplo, tak idem na ryby. Beriem so sebou aj staršieho syna, síce ho to nebaví a vydrží tak päť minút, ale ide so mnou. Snažíme sa vymýšľať program pre deti - v zime chodíme lyžovať, v lete plávať. Chcem byť s rodinou, keď celé dni nie som doma. Moje hobby je rodina.
Obliekate sa v štýle hip hopu. Počúvate aj hudbu, ktorá ho sprevádza?
V podstate to patrí k streetbalu alebo k basketbalu celkovo. Prišlo to z Ameriky. Tento charakteristický štýl obliekania bol prezentovaný najmä Afro-Američanmi a prepadli sme tomu skoro všetci. Počúvam asi všetky hudobné žánre ale najčastejšie samozrejme RnB, soul a hip hop. Obliekam sa tak isto, neviem si predstaviť, že by som nebol v teplákoch. Ja by som aj na plesy chodil v teplákoch. Páči sa mi basketbalová móda, obliekam sa takto celý život - čiapky, tepláky a podobne.
Aký je váš vzťah k športu? Sledujete športové prenosy v televízii?
Lyžujeme celá rodina. Starší syn lyžuje a chodí na tenis, tak chodievame aj na tenis. Sledujem športy a v telke si pozriem každý šport. Šport ma vo všeobecnosti baví. V podstate som na ňom závislý, sledujem hlavne priame prenosy, či už je to futbal alebo hokej. V Leviciach som zvykol chodiť na futbal, na hokej. Mám tam veľa známych, deťom sa to páči. Čítam aj športové denníky, môžem povedať, že mám prehľad v športovom dianí.
Každoročne sa pripravuje anketa športovca roka, kto je podľa Vás teraz favoritom?
Neviem. Myslím, že dobré výsledky mali plavci. Ale je to krásne ocenenie a prajem ho naozaj každému športovcovi.
Plánujeme aj rozhovory s ďalšími levickými hráčmi. Ak máte otázky na konkrétnu osobu, radi ich privítame na
zdroj: ms
foto: archív R. Kleina, fotomario.sk a leviceonline.sk
Podobné články:
Michael Bernard: „Naša sila tkvie v rýchlej a útočnej hre“
