LEVICE 10. októbra 2014 - Je to definitívne. Bratia Jozef a Matúš Mališovci, veľké futbalové a futsalové osobnosti okresu Levice odchádzajú za "Veľkú mláku" do Kanady za prácou. Ich odchod bude veľkou stratou najmä pre levický futbal a futsal, kde doteraz obaja plnili nenahraditeľné posty.
Ako sa vraví, síce zídu z očí, ale určite nie z našich myslí a určite sa na nich len tak ľahko nezabudne.
Jozef Mališ sa narodil 28.marca 1983. Väčšiu časť doterajšieho života prežil v Čajkove. Študoval v rodnej obci, Leviciach, Bratislave a vo Veľkej Británii. Už niekoľko rokov je zamestnancom SE, a.s. Mochovce. Šport je ako hobby popri štúdiu, práci. Je to preňho najlepší možný relax. Okrem športovania veľmi rád cestuje a spoznáva nové miesta.
|
|
|
Matúš Mališ sa narodil 22. mája 1990. Pochádza z Čajkova, kde prežil doterajšiu časť života. Strednú školu absolvoval v Leviciach, konkrétne Gymnázium Andreja Vrábla. Tento rok ukončil inžinierske štúdium na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Medzi jeho najobľúbenejšie hobby patrí jednoznačne futbal a futsal, je to pre neho najlepšie odreagovanie sa. Okrem futbalu sa rád venuje aj iným športom, napríklad stolnému tenisu. Tiež má rád cestovanie a hranie počítačových hier.
S bratmi Mališovcami sme sa porozprávali nielen o ich futbalových a futsalových začiatkoch...
Od koľkých rokov hráte futbal?
Jozef: Odkedy viem chodiť.
Matúš: Futbalu som sa začal venovať už ako dieťa, už od malička to bol môj najobľúbenejší šport.
|
|
|
Prečo ste sa rozhodli práve pre tento šport?
Jozef: Futbal je fenomén. Viedol ma k nemu ocino, ako aj starý otec. V podstate hrám každý šport, ale najviac ma bavil futbal.
Matúš: Pretože je to najlepší a najpopulárnejší šport na svete. Zhruba do 16 rokov som sa aktívne popri futbale venoval aj stolnému tenisu, keďže pochádzam z Čajkova, kde je tento šport veľmi populárny. Tieto dva športy máme v rodine, keďže mamina hrala stolný tenis a ocino, ujo a najmä starý otec futbal. Bol to práve starý otec, ktorý ma už od malička podporoval vo futbale.
Aká je vaša doterajšia futbalová kariéra?
Jozef: Prešiel som všetkými vekovými kategóriami v Čajkove, kde hrám dodnes a pár rokov počas môjho štúdia som hral v anglickom klube AFC Washlands (Burton Albion).
Matúš: Celú svoju futbalovú kariéru pôsobím v klube ŠK Čajkov, kde som prešiel od žiakov, cez dorast až k mužom. V tomto klube bola vždy veľmi dobrá partia hráčov, výborné vedenie a celkovo politika klubu. Je to asi aj hlavný dôvod, prečo som tomuto klubu stále verný.
|
|
|
Ktorý tréner ovplyvnil najviac vaše futbalové myslenie?
Jozef: Každý tréner ma niečo naučil, či už rešpektovanie, kolektivizmus, chápanie autorít, ale futbal ma naučil jednoznačne Janko Lepieš.
Matúš: Bol to jednoznačne Janči Lepieš, ktorého veľmi rešpektujem, pretože sa vo futbale vyzná a vidno, že má kopec futbalových skúseností. Taktiež aj preto, lebo často sa jeho názory stotožňujú s mojimi, podporuje kombinačný štýl hry s množstvom krátkych prihrávok a nie len „bezduché“ nakopávanie dlhých lôpt.
|
|
|
Na ktorý zápas spomínate najradšej?
Jozef: Na zápas proti Tekovským Lužanom v V. lige. Za Lužany hralo veľa dobrých futbalistov (Jožko Pavlík), v jesennej časti neprehrali ani jeden zápas a posledné kolo sme tam cestovali a získali tri body. Bol to jeden z najlepších výkonov Čajkova, aký som zažil.
Matúš: Asi na každý, v ktorom podám stopercentný výkon a mám radosť z hry. Tiež keď si môžem zahrať s bratom, ale aby som bol konkrétny, tak najviac si v dobrom spomínam na zápas s Podlužanmi, ktorý je každoročne najväčším okresným derby zápasom. Do tohto zápasu sme vstupovali namotivovaní, s cieľom uchmatnúť body lídrovi z Podlužian, avšak v 5. minúte zápasu sa nešťastne zranil brat Jožko, čo ma ešte viac motivovalo, zobral som tak na seba zodpovednosť celého tímu a môžem povedať, že sa mi počas toho zápasu skutočne darilo, asi v 85. minúte som vyrovnal na konečných 1:1.
|
|
|
Máte vo svojom archíve aj stretnutie, na ktoré by ste najradšej zabudli?
Jozef: Určite zápas v Komjaticiach. Dostal som ako mladý hráč príležitosť od trénera Eugena Černáka a do 20. min. sme po mojich chybách prehrávali 4:0.
Matúš: Samozrejme, že boli aj také stretnutia, kde sa mi nie až tak darilo podľa mojich predstáv, ale tak, bývajú aj také zápasy. Konkrétne si na taký zápas nespomeniem, asi preto, že ja veľa chýb nerobím (úsmev).
Čo by ste chceli dosiahnuť vo futbale a samozrejme, aj v osobnom živote?
Jozef: Vo futbale som dosiahol všetko, čo som chcel. A to je zabávať sa športom. Hrám v super kolektíve s perfektnou partiou. Možno preto som nikdy z Čajkova neodišiel. V osobnom živote si idem svoje tempo. Mám nejaké priority, sny, ciele a celkovo si nežijem zle.
Matúš: Samozrejme, ako skoro každý chlapec v mladom veku, tak aj ja som sa chcel stať slávnym futbalistom a dotiahnuť to ďaleko. Avšak, čím som bol starší a rozumnejší, veľmi rýchlo som si uvedomil, že futbal ma v živote neuživí. Preto bol a je futbal moje najobľúbenejšie hobby, ale na prvom mieste je u mňa štúdium a práca. Po úspešnom ukončení inžinierskeho štúdia na Ekonomickej univerzite v Bratislave chcem implementovať svoje teoretické znalosti do praxe, tiež chcem zdokonaliť svoje jazykové zručnosti v anglickom jazyku.
|
|
|
Je to asi dva roky, čo ste sa rozhodli hrať futsal, čo vás k tomu viedlo?
Jozef: Hrať futsal ma pozvali moji kamaráti Zsolti Diószegi a Pali Gabaš. Bola to pre mňa výzva, nová skúsenosť a išlo sa o šport, tak som do toho šiel.
Matúš: Popri štúdiách na vysokej škole som sa začal venovať halovému futbalu, začal som so školskou ligou pod taktovkou trénera Janíka a tiež som v tomto športe reprezentoval Ekonomickú univerzitu. Súčasne som začal hrávať mestskú levickú miniligu za Nefab. V tom čase som dostal aj ponuku hrávať futsal za klub Futsal Team Levice, ktorú som, samozrejme, prijal, bola to pre mňa veľká výzva hrať v tom čase II. Openligu a o rok nato najvyššiu extraligu. V tomto klube pôsobím a dodnes načerpávam stále viac a viac nových skúseností.
|
|
|
Spolu s bratom hráte v jednom mužstve v Čajkove. Ako si rozumiete na ihrisku, ste dostatočne kritický aj voči nemu?
Jozef: Od detstva sme spolu hrali na ulici, vo dvore, všade a všetko. Rozumiem si s ním priam dokonale. On vie najlepšie, čo dokážem a kde si loptu pýtam. A presne tam ju aj dostanem. On je rozum mužstva a určite patrí k najlepším stredným záložníkom v okresnej súťaži. Možno by mal aj na viac, ale je lenivý. A kritický som rovnako ako aj on na mňa. Po zápase si vždy poukazujeme na zlé veci, ktoré sme spravili. Pravdaže, aj na dobré, lebo by nebolo o čom hovoriť, nakoľko veľa chýb nerobíme (s touto vetou asi čajkovský fanúšik nebude súhlasiť, ale je to pravda). A pravdaže, podpichujeme sa, kto dá viac gólov, prihrávok a „jasličiek“.
Matúš: Od malička si s Jožom veľmi rozumieme, a to nielen na ihrisku. Je to pre mňa česť s ním hrať, pretože je to človek, ktorého najviac rešpektujem, je to môj vzor (jáj, teraz bude namyslený). Na ihrisku viem presne, čo od neho môžem očakávať, čo je jeho silná stránka a čo slabá. Samozrejme, že sme voči sebe aj kritickí, tak isto, ako mu ja vyčítam po zápase zlé veci, tak isto aj on mne. V prvom rade však na ihrisku jeden druhého podporujeme.
|
|
|
Čo nám prezradíte, aké má brat neresti?
Jozef: No, je ich dosť. Dochvíľnosť je určite prvá. Vyššie spomínaná lenivosť. Keby nie je mňa, dovolím si tvrdiť, nehrá futbal. Jednoucho, nechcelo by sa mu.
Matúš: Niekedy je až príliž ukecaný a častokrát komentuje a zapája sa do všetkého čo vidí, čo možno nie je až tak zlé, ale mňa to občas „vytáča“.
Naopak, čo obdivujete na ňom, ktorú vlastnosť by ste chceli mať vy, ktorú má on?
Jozef: Určite by som chcel mať jeho zmýšľanie na ihrisku a prehľad v hre. Aj jeho miera flegmatickosti je závideniahodná.
Matúš: Obdivujem na ňom jeho vysokú ambicióznosť, čo si zaumieni, to proste dosiahne. Celkovo mám rád ambicióznych ľudí. Tiež jeho komunikáciu s ľuďmi, jeho presviedčacie schopnosti. Vo veľa veciach sme si dosť podobní, až na to, že on je viac komunikatívny a ja som zase až príliš lenivý.
|
|
 |
zdroj: ab, fotografie: archív bratov Mališovcov
