Ján Jančo ml.: "Tréneri Pavlík, Kuťka a Duhony majú môj obdiv a patrí im veľká vďaka"

LEVICE 6. decembra 2013 - Športová spoveď mladého futbalistu Jána Janča, ktorý má pred sebou ešte veľa prekrásnych chvíl v jeho kariére. Zažil výstupy aj pády. Svoj futbalovo-futsalový kumšt môže ešte stále rozvíjať. Patrí medzi hráčov, ktorí obliekli aj dres reprezentácie Slovenska do 21 rokov vo futsale. Na svoje veľké chvíle vo futbale ešte len čaká. Ako svojim talentom naloží, je len naňom.

Koľko si mal rokov, keď si začal aktívne hrávať futbal?

S futbalom som začínal, keď som mal 7 rokov. Doteraz mám ten deň v živej pamäti, keď nás behalo asi 50 faganov v hale T-18, kde si nás potom vyberal tréner Vaňo do levickej prípravky.

Ako spomínaš na svoje mládežnícke obdobie v levickom futbalovom klube?

V Leviciach som prešiel všetkými vekovými kategóriami od prípravky cez dorastenecký vek až po mužskú kategóriu. V prípravke sme začínali klasicky na malé ihrisko, kde sme sa stretávali so súpermi zo Zlatých Moraviec, Vrábeľ a Nitry. Pamätám si, že vždy sme dostávali neskutočný náklad od Nitry, kde v tom veku hrával aj Miňo Stoch, ale na druhej strane sme boli lepší ako Vráble alebo Moravce. Pôsobenie u mladších žiakov bolo sťažené z toho hľadiska, že sme museli hrávať II. ligu proti o rok starším chalanom, ktorý nás neprevyšovali po futbalovej stránke, ale hlavne fyzickej. Často krát som mal pocit, že nastupujeme proti mužom. Vždy sme sa potácali na chvoste tabuľky, ale bolo to fajn, lebo sme nemohli vypadnúť zo súťaže a boli sme závislí od našej dvojičky starších žiakov, ktorí vždy uhrali stred tabuľky. Ako mladší žiaci „A“ sme v tejto kategórii okúsili aj najvyššiu súťaž. Paradoxne po tejto skúsenosti sme museli hájiť farby Levíc až v III. lige ako starší žiaci „B“, z dôvodu vypadnutia ročníka 89 z II. ligy. V tomto období nás trénoval Jaro Éhn a hneď po vypadnutí sme vybojovali postup. Ako starší žiaci „A“ nás začal trénovať Jožko Pavlík a práve na toto obdobie spomínam veľmi rád. Až v 15 rokoch som sa prvýkrát dozvedel o presúvaní sa na ihrisku, zónová obrana. Jožko nám púšťal zápasy z Ligy Majstrov a dokázali sme hrať vyrovnané partie s takými súpermi ako Dubnica, Nitra, Inter, Slovan. Na dorastenecké obdobie nespomínam v najlepšom, ale pre mňa je veľmi poučné. S odstupom času si uvedomujem, že som futbalu v tej dobe dával veľmi málo a očakával som od neho veľmi veľa. V mladšom doraste sa začala formovať super partia, keď sme sa spojili s ročníkom 91 a v tej dobe sme skončili na druhom mieste v II. lige pod vedením trénera Gubíka. Vyvrcholilo to v staršom doraste, kde sme pod vedením Jozefa Duhonya mali veľmi dobré mužstvo a predvádzali sme atraktívny futbal.

Si pomerne dosť mladý, napriek tomu už más dosť skúseností zo seniorského futbalu. Nemal si ešte ani 18 rokov, keď si začal hrať za Demandice. Ako spomínaš na toto obdobie?

Ako som už spomínal, v staršom doraste nás trénoval Jozef  Duhony. Po pol roku dostal ponuku viesť Demandice, kde si ma zobral aj s Egonom Zorádom a Mariánom Gabašom (oni hrávali za seniorov v Leviciach, v tej dobe hrali ObM). Demandice hrávali vtedy štvrtú ligu. Hrával som pravidelne a ako mužstvo sme sa prezentovali veľmi dobrým futbalom. Nazbieral som cenné skúsenosti a v kabíne sedeli vedľa mňa hráči ako Laci Meszároš, Marcel Palic, Roman Zima. Po skončení sezóny nastala fúzia Demandíc s Levicami.

Po zlúčení klubov Levíc s Demandicami si sa opäť vrátil do svojho materského klubu. Na ktoré zápasy sa ti vynoria spomienky?

Nič horšieho sa nemohlo stať futbalu v Leviciach ako fúzia klubov Levíc a Demandíc. Vtedajšie vedenia absolútne nezvládli situáciu. Zadarmo odišlo viac ako 50 hráčov, keďže sa tam vyskytla možnosť odísť z Levíc zadarmo. Ako Levičan som túto možnosť odmietol využiť, keďže sa mi naskytla príležitosť hrávať za svoje rodné mesto. Mužstvo utrpelo spomínanými odchodmi veľké straty. Dávalo sa dokopy za pochodu, až sa ho nakoniec podarilo zásluhou trénera Szaba a Jožka Pavlíka vybudovať. V tomto období som však toho veľa nenahral, nastupoval som väčšinou ako striedajúci hráč, alebo vôbec. Tréner staval na iných hráčoch. Teraz však už viem, že chyba bola vo mne. Bol som nahnevaný na každého len nie na seba. Pamätám si na zápas proti Imeľu, keď mi dal tréner Szabó šancu a ja som ju absolútne nezvládol.

Odchod z Levíc podmienil fakt, že som nehrával pravidelne. Nevidel som žiadny zmysel tam ostávať a tak som sa rozhodol odísť do Čaky. Bol som mladý, potreboval som zbierať skúsenosti v zápasoch a nie na lavičke. Čaka hrala vtedy V. ligu, myslím si však, že aj táto súťaž má svoju kvalitu a nebola to prechádzka ružovou záhradou.

Následne si si zahral aj tretiu ligu pod vedením trénera Tomaša Kuťku za mužstvo Palárikova. Ako spomínaš na toto obdobie?

Po polročnom hosťovaní v Čake som sa vrátil na prelome sezóny 2010/2011 naspäť do Levíc. Práve v tom období vstupovalo do klubu BTG ako hlavný sponzor, zmenil sa tréner, konečne začalo pre levický futbal svitať na lepšie časy. Chcel som zabojovať, absolvovať zimnú prípravu a dostať sa do kádra. Žiaľ pre mňa z doteraz nepochopených dôvodov som bol od začiatku príchodu trénera Kosznovského odsúvaný na vedľajšiu koľaj. Po sústredení nasledoval halový turnaj ObFZ a prípravný zápas v Nitre proti ČFK, kde mi bolo oznámené, že v mužstve so mnou ďalej nepočítajú. Prežíval som to vtedy veľmi ťažko. Bol som bez klubu. Do Čaky som sa už vracať nechcel. Vedel som, že Tomáš Kuťka v tej dobe trénoval Palárikovo, ktoré hralo tretiu ligu, vyššie ako Levice. Kontaktoval som ho a padla dohoda, že tam budem chodiť na tréningy, odohrám prípravné zápasy a potom sa rozhodne, či ma zoberie do kádra alebo nie. Poctivo som trénoval, odohral som zápasy a nakoniec sme sa dohodli na polročnom hosťovaní. Na toto obdobie spomínam veľmi rád. Hneď prvý zápas sme hrali v Seredi, ktorá vtedy postupovala a pred početnou diváckou kulisou mi Tomáš dal šancu hneď v základnej zostave. Tejto príležitosti som sa chytil a od tohto zápasu som nastupoval pravidelne. Skončili sme na výbornom 4. mieste. Veľká škoda, že Tomáša zlanárili Levice na pozíciu šéftrénera mládeže, možno by som v Palárikove pôsobil doteraz. Napriek tomu sa mu chcem poďakovať za to, že mi veľmi pomohol a dal šancu.    

Za veľký úspech by som moje pôsobenie v Čake nepokladal, ale zato celé obdobie mi Čaka prirástla veľmi ku srdcu a práve pred polrokom sa ocitla v ťažkej situácii. V jarnej časti minulej sezóny sa nám veľmi darilo, neprehrali sme 15 zápasov po sebe. Vytvoril sa silný kolektív na ihrisku aj mimo neho. Práve v závere ešte minulej sezóny sa začali problémy. Počas leta viacerí hráči pred črtajúcimi sa problémami utiekli alebo išli za lepším. Aj ja som zvažoval odchod, ale nakoniec padlo rozhodnutie, že ostanem a pomôžem. Realita bola však taká, že od 3. kola sa hralo bez trénera, na zápasy sme sa dávali dokopy na poslednú chvíľu. Tréningy v podstate žiadne. Všetky tieto aspekty sa odzrkadlili aj na postavení v tabuľke, kde zimujeme na poslednom mieste. Napriek tomu si myslím, že sme odohrali veľa vyrovnaných zápasov a často krát rozhodli hrubé individuálne chyby. Bez trénera a bez tréningov sa futbal hrať nedá. Pevne však verím, že zimná prestávka je dosť dlhá na to, aby sa určite veci dali do poriadku a na jar sa V. liga pre Čaku zachráni.

Aké boli tvoje športové ciele/ambície/sny pri tvojich začiatkoch a aké sú v súčasnosti?

Ešte ako dieťa som sníval o tom, že budem nastupovať za Real Madrid a budem sa tešiť z gólov spolu s Cristianom Ronaldom. V tom čase mi ešte absentoval mozog a význam slova skutočnosť. Momentálne si dávam skôr krátkodobé ciele, byť zdravý, nájsť si ambiciózny klub a mať z futbalu radosť.

Túžil si sa stať profesionálnym športovcom/futbalistom?

Čo sa týka tejto otázky, odpoveď bude znieť naivne, ale pevne verím a dúfam, že raz sa mi to podarí. Lebo ako povedal raz jeden tirolský dedko, nikdy nie je neskoro začať robiť veci správne.

Ako Levičan si určite rokmi sledoval pôsobenie levického futbalu. Ako by si charakterizoval jeho pôsobenie v minulosti a jeho aktuálnu situáciu?

S levický futbalom som spätý už od ranného detstva a jeho históriu by som prirovnal k jednej veľkej sínusoide. Ako malý chlapec som chodieval s otcom na futbal každý víkend, keď sa hrávala II. najvyššia liga. Boli časy, keď padol aj na úplné dno, prakticky keď vôbec nefungoval a ak sa obzrieme polrok dozadu, bol na dobrej ceste, aby sa vrátil tam, kde Levice patria. V dnešnej dobe sú rozhodujúci faktor peniaze. Bohužiaľ odstupom sponzora je budúcnosť opäť neistá aj keď sa posledný polrok odohral v úspornom režime a ukázalo sa, že aj III. najvyššia súťaž sa dá hrať v skromných podmienkach. Najviac ma potešilo však to, že hrali za Levice domáci futbalisti.

Rozpráva sa o rekonštrukcii futbalového štadióna. Aký je na túto tému tvoj názor? Ak by sa pristúpilo k rekonštrukcii, resp. budovaniu, na ktoré časti štadióna by sa podľa teba malo najviac zamerať?

Čo sa týka tejto témy, veľmi sa nad tým zatiaľ nepozastavujem. Pokiaľ viem, výstavba ešte nie je schválená, pochopiteľne ani termín začatia výstavby. Každopádne, ak by sa pristúpilo k rekonštrukcii, určite by som uvítal sedačky v žltozelenej kombinácii okolo celého oválu a vyhradil financie na veľké ihrisko s umelou trávou, ktorá v Leviciach mne osobne veľmi chýba.  

Na domáce futbalové zápasy nechodí veľa divákov. Čo myslíš, čo je toho dôvodom a čo by podľa teba prilákalo viac divákov na štadión?

Priznám sa, že ani ja som sa nemohol zúčastniť domácich zápasov Levíc, pretože aj zápasy Čaky sa hrávali v nedeľu. Možno by divákom viacej vyhovovalo, keby si pozrú v sobotu Levice a po nedeľnom obede by si mohli vychutnať nejaký derby zápas v Levickom okrese.     

V najlepšom spomínam na moje pôsobenie v Palárikove, kde ma trénoval vynikajúci tréner, mal som super spoluhráčov, kvalitná súťaž. Solídne podmienky na trénovanie a aj čo sa týka financií, bolo všetko bez problémov. Nemôžem povedať jedno negatívum na tento angažmán.

Okrem futbalu hráš aj futsal, dá sa to zladiť?

Ak máš futbal skutočne rád, samozrejme sa to dá. Z dôvodu, že pracujem v Bratislave, sú  podmienky v mojom prípade trošku sťažené. Nemôžem sa zúčastňovať tréningového procesu. Snažím sa pripravovať individuálne, ale kolektív je kolektív.

V novej sezóne sa mužstvu Levíc vo futsalovej extralige celkom darí. Ako to vidíš ty?

Fakt, že sa futsal vrátil do Levíc a pôsobenie vo Futsal Team Levice mi prináša veľkú radosť. Nesmierne sa teším na každý jeden zápas v levickom drese. V prvom rade sú to podmienky v klube, ktoré sú fakt na profesionálnej úrovni. Domáce zápasy hráme v najkrajšej hale na Slovensku. Máme trénera, ktorý sa rozumie svojmu remeslu a patrí medzi špičku na Slovensku. Nestarnúcu legendu Peťa Molnára, ktorý sa vracia do reprezentačnej formy (nemáš začo Peťko) a je veľkou oporou. Káder mužstva je vyvážený a dobre poskladaný. Okolo klubu pracujú úžasní ľudia, spomeniem Petra Bongyu, Zsoltiho Dioszegiho, Paliho Gabaša, Roba Číka, ktorí sa starajú o chod klubu a aby nám hráčom nič nechýbalo. Týmto ľuďom patrí obrovská vďaka a rešpekt, že sa Levice nachádzajú momentálne tam, kde sa nachádzajú na Slovensku vo futsale.

S futsalom som začal ešte v dorasteneckom veku v bývalom Šped Trans-e. Pôsobil som viac ako rok v prvoligovom tíme MIMA Trnava, avšak odniesol som si z tadiaľ zmiešané skúsenosti. Na jednej strane som videl, ako to v takom poloprofesionálnom klube chodí, na druhej strane ma postihli aj temné stránky tohto „biznisu“, a to celkom vysoká čiastka nevyplatených peňazí. Čo sa týka momentálneho pôsobenia, tak som sa pred novou sezónou bavil s prezidentom klubu Bandim Bongyom, že by som prestal chodiť, nakoľko neviem trénovať s mužstvom. Už minulú sezónu v Open lige sme to praktizovali formou len zápasy bez tréningov, necítil som sa však v optimálnej pohode. Predsa len tie tréningy s mužstvom absentujú a nedajú sa nijako nahradiť. Nakoniec ma presvedčil, aby som ešte zostal. Pevne verím, že tie najlepšie časy ešte len prídu s mužstvom Futsal Team Levice.

Futsal Team Levice trénersky vedie Jozef Duhony. Ako si s ním rozumieš a ako by si charakterizoval jeho ponímanie hry? Stotožňuješ sa s ním?

Spolupráca s trénerom ma v podstate „prenasleduje“ celú moju doterajšiu kariéru. Začal ma trénovať v staršom doraste, odkiaľ má následne vytiahol do Demandíc a po rozpade Šped Trans-u ma zobral do Trnavy. Teraz spoločne píšeme históriu vo Futsal Team-e Levice. Tréner Duhony má množstvo odborných poznatkov a veľmi kvalitný tréningový proces. S jeho trénerskou filozofiou sa plne stotožňujem. Veľmi si ho vážim nielen ako trénera, ale aj ako človeka.

Tvoju športovú kariéru určite sprevádzali aj zranenia. Bolo to už niekedy také vážne, že si rozmýšľal, či v športe pokračovať?

Zranenia sú pre športovca veľmi nepríjemná vec. V doterajšej kariére sa mi zranenia vážnejšieho charakteru vyhýbajú, takže som zatiaľ nemusel riešiť dilemu.

Spomeniem troch, prvým je Jožko Pavlík, ktorý ma viedol v starších žiakoch a potom sme sa stretli aj v Leviciach ako spoluhráči. Jožko je v tom najlepšom slova zmysle futbalový fanatik, ešte som nestretol v živote niekoho tak posadnutého futbalom. V Leviciach by mu mali postaviť sochu a nosiť na rukách, toľko krát tu zachraňoval futbal. Druhým je Tomáš Kuťka, ktorý mi pomohol v ťažkých časoch, keď ma vyhodili z Levíc a zobral do Palárikova. Je to mladý a ambiciózny tréner. Veľmi ľudský a chápavý človek. Pod jeho vedením sa mi hralo veľmi dobre. Na záver spomeniem trénera Jozefa Duhonya, ktorý do mňa vkladá veľké nádeje a pevne verím, že mu ich svojimi na ihrisku splatím a spoločne dosiahneme výraznejší úspech pre Futsal Teame Levice.    

Máš svoj vzor?

Som veľký fanúšik už nehrajúceho Zinedina Zidana. To bol futbalista, ktorý robil na ihrisku geniálne veci a pozerať sa na jeho hru, bol pre mňa vždy veľký zážitok.  

Aké je tvoje životné motto?

Neviem či je to motto, ale páči sa mi myšlienka od španielskeho spisovateľa Paula Coelho: „Treba podstupovať riziko. Zázrak života pochopíme len vtedy, ak umožníme, aby sa diali nečakané veci.“

Čo by si odkázal mladým futbalistom-futsalistom, ktorí túžia po futbalovej-futsalovej kariére?

Byť vďačný, mať svoje sny a nikdy sa nevzdávať.

zdroj a fotografie: www.leviceonline.sk, archív Jána Janča ml.